V ďalšom odstavci popisuje ako sa ťažkopádny tvar "Kollárovo" z r. 1948 "v praxi neujal", a ako sa
"rýchlo a nebadane začalo používať Kolárovo s jedným L aj keď sa slovenský dejateľ tohto mena nevyskytuje" a Kolárovčania preto dnes nevedia,
"po kom, či po čom je ich mesto pomenované".
Neskôr uvádza argumenty odporcov premenovania - napr. že nový názov Kolárovo sa už ujal a mladej generácii ani 18%-nej slovenskej populácii neznie cudzorodo. "
Ostatne dnešné moderné Kolárovo sa už v ničom nepodobá na zaprášenú Gútu s hlinenými domčekmi a spríslovečnou chudobou jej obyvateľov" dodáva autor. Nedostatok peňazí a náklady na výmenu dokladov by mali byť ďalśím argumentom proti usporiadaniu referenda a nakoniec autor vyslovuje svoje obavy že "
len či zmena nevyvolá odmietavý postoj zo strany štátnych orgánov, alebo neuzavrie kohútiky zdrojov z európskych fondov?"
Na záver F. Buda informuje, že referendum stroví 8 tis. EUR a odhaduje, že "
hoci niektorým občanom starý názov hovorí už máločo", referendum bude úspešné.
Tento spôsob informovania o pripravovanom referende v Kolárove je zarážajúci z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým úplne chýba dobový kontext, za akých okolností bola Gúta (spolu s ďalšími cca 400 prevažne maďarskými a nemeckými obcami) premenovaná. Slovné spojenie "udalosti prisúdili obci nové meno" je značný eufemizmus.
V skutočnosti vymazanie historického názvu obce bolo jedným z opatrení čsl. úradov v ich snahe vymazať príslušníkov maďarskej menšiny z južného Slovenska. Z Kolárova (vtedy ešte Gúty) deportovali začiatkom roka 1947 1.767 jej obyvateľov na nútené práce do Čiech, následne v lete 1947 vyhnali ďalších 2.000 obyvateľov z ich domovov v rámci tzv. "výmeny obyvateľstva". Asi 700 obyvateľov sa v snahe vyhnúť prenasledovaniu podrobilo tzv. "reslovakizácii".
V tejto situácii potom 11. júna 1948 povereník vnútra Okáli svojou vyhláškou č. A-311/16-II/3-1948 zmenil názvy 411 obcí, medzi nimi aj Gúty. Vtedy sa obyvateľov nikto nepýtal ani v referende, ani inak... zato ak niekto navrhol trefné slovenské meno pre maďarskú obec, dostal odmenu 25,- Kč.
Z pôvodnej vyhlášky vyplýva, že od začiatku bolo meno navrhnuté chybne a domnienka, že sa až po čase malo ustáliť na "Kolárove", neobstojí. Ostatne nielen Kolárovčania sú na pochybách, komu vďačia za svoje meno. Hurbanovčania takisto netušia, či to bol J. M. Hurban, S. Hurban (Vajanský), alebo Vladimír Hurban, po kom ich mesto premenovali, dokonca ani nevedia, či to bolo za trest, alebo za odmenu...
Celkom ahistorická je i predstava o Gúte s hlinenými domčekmi a spríslovečnou chudobou jej obyvateľov. V skutočnosti práve po vyrovnaní zažívala svoj najrýchlejší rozvoj. V r. 1886 bol založený dobrovoľný hasičský zbor, boli postavené protipovodňové hrádze. V r. 1915 boli na Malom Dunaji na oboch koncoch mesta odovzdané do užívania železné mosty. Bola spevnená hradská a postavená železnica spájajúca Gútu s Komárnom. Do prevádzky bol spustený parný mlyn a začala výroba v tehelni. S výrobou začala Kohnova fabrika na výrobu rybárských sietí. Na Váhu prebiehal čulý dopravný ruch tak osôb, ako aj tovaru. V obci bolo založené úverové družstvo a protipovodňový výbor...
Čo nás ale na celom článku zaráža najviac, že p. Buda, ako človek publikujúci o miestnej histórii, prehliada význam kolektívnej pamäte pre ukotvenie v tradícii a uchovanie si identity, osobnej integrity a dobrých mravov v komunite. Nerozpoznal, že premenovanie Gúty v r. 1948, malo za primárny cieľ práve deštrukciu týchto hodnôt i samotnej komunity. Ani na chvíľu by sa nemal rozptyľovať "chronickým nedostatkom peňazí", rôznymi odmietavými postojmi úrado, či domnele sa zatvárajúcimi kohútikmi, ale vítať, že v regióne pribúdajú obce, ktoré naberajú na sile i sebavedomí, získavajú späť svoju dôstojnosť a sebaúctu a zbavujú sa "otrávených darov" spred 64 rokov...
Príloha: Vyhláška povereníka vnútra z 11. júna 1948 č. A-311/16-II/3-1948
Oto Psenak 
12-01-16 
3,155 
V najnovšom čísle týždenníka (č. 2 zo 16. januára 2012) sme našli i článok o snahe kolárovskej samosprávy vypísať referendum o navrátení obci jej historického názvu. Autor - František Buda - ktorý je uznávaným miestnym historikom z Tvrdošoviec, hneď v úvode článku konštatuje, že ústretový krok vlády - legislatívna úprava umožňujúca uvádzať i historické názvy v maďarčine - "niektorým obyvateľom nepostačuje a dožadujú sa starého názvu Gúta v celom rozsahu, teda aj v úradnom styku".