Ale, ako sám rád hovorieval, ich rodina bola trojjazyčná, keď po bombardovaní boli zavalení v pivnici, vraj volali pomóc, hilfe, segítség. Mňa fenomén trojjazyčnej Bratislavy veľmi fascinuje, dokonca o ňom píšem diplomovku. U mňa sa však už táto trojjazyčnosť nezachovala prirodzene, musela som si ju vybudovať umelo, ale dnes už komunikujem plynulo aj po nemecky aj po maďarsky. Tato ale nezostal "len" trojjazyčný, mal veľkú záľubu vo francúzštine a učil sa i anglicky, latinsky, rusky. Zároveň vedel napodobniť naozaj akýkoľvek jazyk. Jeho schopnosť napodobňovať zvuky, a tým si osvojovať jazyky sa prejavila aj v tom, že v českých filmoch ho nemuseli dabovať.
Trojjazyčnosť starých Prešpurákov bola dôsledkom spolupráce ľudí rôznych etník, ktorá očividne vznikla prirodzene a bez toho, že by do jazykovej oblasti zasahovala svetská moc. Zanikla však pod vonkajším tlakom. Aj v súčasnosti má Masarykovská demokracia stále mnoho priaznivcov, ktorí na ňu nenechajú dopustiť hlavne v porovnaní s hrôzami, ktoré po nej nasledovali. Pritom je neoddiskutovateľné, že v ČSR štátna moc aktívne zasahovala do oblasti jazykovej a snažila sa vynútiť si zmenu etnických aj jazykových pomerov na dovtedy viacjazyčných a etnicky pestrých územiach. V prípade Bratislavy bol tento proces mimoriadne dramatický. Ako stratu trojjazyčnosti vnímal Július Satinský a kam ste dospela Vy vo svojej diplomovej práci v rámci skúmania tejto témy ?
Ja si až teraz uvedomujem, že tá Tatova príslušnosť k trojjazyčnej Bratislave je tak trochu vykonštruovaná. On sa považoval za veľkého monarchistu a za pamätníka trojjazyčnej Bratislavy. Ale keď si uvedomíme, že sa narodil až v roku 1941, za slovenského štátu, a svet mohol začať vnímať, ja neviem, možno až od 45. roku, tak on tú pravú dobu bratislavskej trojjazyčnosti už nezažil. Prejavuje sa uňho to, čo kulturológovia označujú ako biografická spomienka, to je, keď si ľudia privlastňujú spomienky svojich rodičov a prarodičov, akoby boli ich vlastné. Je to prirodzený proces. Ja som si dokonca pri svojom výskume,  ktorý spracúva jazykové biografie niekoľkých "starých Bratislavčaniek" uvedomila, že tie Tatove spomienky sú často v skutočnosti spomienkami jeho sesternice. Ona je totiž jednou z mojich respondentiek, je od Tata o 20 rokov staršia, takže za vojny už maturovala a jej spomienky siahajú podstatne ďalej. Tým však vôbec nechcem znižovať to, čo Tato svojím prešpuráctvom chcel dokázať a možno aj dokázal. Dnešný obraz o prešpuráctve je, že je to obdobie idylického spolunažívania viacerých jazykov a národností, z ktorého by sme si mohli brať príklad v dnešnom multikultúrnom svete. Ale ako tak skúmam bratislavskú trojjazyčnosť, čoraz viac si uvedomujem, že aj ona je mýtus. Na jednej strane sú tri jazyky málo, v Bratislave boli predsa aj iné, rovnako dôležité jazyky, hlavne jidiš a neskôr aj čeština. Na druhej strane, ak berieme do úvahy spoločné jazykové kompetencie obyvateľov, mesto bolo dlho skôr dvojjazyčné, nemecko-maďarské.  U mojich respondentiek bola slovenčina vždy tým jazykom, ktorý sa naučili až v škole, resp. v školskom veku, kvôli zmene spoločenského zriadenia a politickému tlaku. Jedna dokonca o tomto procese hovorí ako o znásilnení, iná to naopak berie ako výhodu a vysvetľuje, že jej rodičia, hoci sami po slovensky nevedeli, boli lojálni k Československu a preto chceli aby sa ich dieťa naučilo jazyk krajiny, v ktorej žijú. Vzhľadom na to, že moja práca je ešte v procese, nemám nijaké závery. Ale jednoznačné asi nebudú ani potom, chcem skôr poukázať na rôzne podoby vnímania fenoménu trojjazyčnej Bratislavy a skonfrontovať to, ako ho vnímame dnes, s tým ako to bolo naozaj. Uvidíme, či sa mi to podarí.
Človek by si myslel, že žiť v rodine kabaretiéra, musí byť ohromná a nekončiaca zábava. Bolo tomu tak aj v skutočnosti? O Vašom otcovi bolo pritom známe, že svoje súkromie si úzkostlivo strážil...
Túto otázku dostávam pomerne často. Žili sme ako úplne normálna rodina, niekedy to bolo veselé, inokedy sme sa hádali. Ako úplne malá som si neuvedomovala, čo to má Tato za povolanie. Bolo mi len ľúto, keď musel večer do divadla, a naopak som bola rada, keď ráno nemusel do práce a mohol ma strážiť, keď mama šla do práce. To, že je slávny som si uvedomila až v škôlke alebo škole, keď mi spolužiaci začali hovoriť, že ho videli v telke. Boli časy, keď som sa za to hanbila a radšej ho zatajovala. A inokedy som sa ním zase chválila. Tato bol výborný otec, lebo rozumel deťom, vedel vymýšľať perfektné hry a dychberúce rozprávky. V tomto bol možno iný ako ostatní otcovia. Najradšej som mala rozprávku o troch čertoch, bol to vlastne taký seriál, každý večer nová rozprávka. Ja a môj brat Janko sme tam boli hlavné postavy a za sluhov sme mali čertov, ktorí nám plnili všetky priania, napríklad nám postavili zmrzlináreň alebo vlastný cirkus.
Motívom sochy Júliusa Satinského na Dunajskej ulici je "Na našej ulici je sloboda". My však vieme, že po väčšiu časť života Vášho otca ani na Dunajskej, ani na žiadnej inej slovenskej ulici sloboda nebola. O veciach kultúry rozhodovali dogmatickí nádenníci ako Bacílek či Biľak či oportúnni kaviarenskí konformisti ako Mináč a Válek. Títo zrejme nemali veľa pochopenia pre komediantov, ktorí šírili v spoločnosti vírus slobody. O niektorých Július Satinský utrúsil zopár slov - ale ktože si už dnes spomenie na nejakého Gejzu Šľapku, či Andreja Plávku... Ako sa darilo Júliusovi Satinskému uchovať svoju vnútornú slobodu v zovretí takýchto kádrov, aké vzťahy k nim prechovával?
S tou slobodou to bolo tak, že Tato si ju zachovával aspoň v svojom byte, ale ako to už s ním bývalo, rád preháňal, tak hneď to toho zatiahol celú ulicu :-) To, aké vzťahy Tato prechovával ku komunistickým kádrom, neviem. Možno sa to raz dozviem z jeho denníkov. Tie som zatiaľ nemala čas všetky podrobne poprečitovať. Ale myslím, že vnútornú slobodu si zachovával tým, že unikal do svetov, na ktoré politika nemala vplyv. To mohla byť oblasť jazyka a literatúry – mnohé z jeho a Lasicových dialógov sú založené práve na jazykovom humore – a možno aj preto sú také nadčasové. A  tiež to bol svet prírody. Málokto to o Tatovi vie, že bol vášnivý turista. Práve v 70.tych rokoch, keď to nemali s Lasicom najružovejšie uskutočnil niekoľko expedícií s kamarátmi po Slovensku. Naozaj sa dá povedať, že pešo prešiel celé Slovensko. Sú z toho úžasné záznamy, Tato si totiž viedol počas expedícií podrobný cestovný denník, podľa vzoru expedícií NGC (National Geographic Company). Práve pracujem na ich knižnom vydaní. Mali by vyjsť v auguste, na Tatove 70. narodeniny. Budú s jeho pôvodnými ilustráciami a myslím, že to bude naozaj originálny čitateľský zážitok.  

Za zdanlivo hravými jazykovými trblietkami ktoré sa v textoch Vášho otca kde-tu vyskytnú, za rôznymi tými "scvenďžajúcimi spiežovcami" cítiť usilovnú a dôkladnú prácu s jazykom. Na jednom mieste spomína Kálalov Slovenský slovník z literatúry aj nárečí z r. 1923 ako svoju obľúbenú knižku. Predpokladám, že rovnako dôležité bolo preňho aj stretávať ľudí po šírom Slovensku a počúvať akým jazykom tento ľud hovorí. Akú metódu používal, zapisoval si slovíčka, nahrával si rozhovory ? Aký mal vzťah ku slovenským nárečiam?

Tato bol staromódny, neuznával veľmi moderné technológie, takže jeho pracovným nástrojom bol klasický blok a ceruzka alebo plniace pero.
Keď chodil po r. 1989 po Slovensku besedovať s ľuďmi a, ako to on nazýval, šíriť demokraciu, tak si svoje dojmy zapisoval práve do takého zápisníka. Tam často čerpal svoje námety pre rozhlasové relácie a fejtóny, ktoré denne písal. Myslím si, že Tatov vzťah k nárečiam bol pozitívny, od jazyka nejakej oblasti často odvodzoval povahu jej obyvateľov. Jeho obľúbeným nárečím bola záhoráčtina, pretože na Záhorí sme mali chalupu a bol s ňou v častom kontakte. Hneď ako sme tam prišli, "vyprávjal" so susedmi.

Študujete (medzi iným) aj sociolingvistiku. U Slovanov malo slovo odjakživa magickú moc. Bolo ním možné dvihnúť masy na najväčšie hrdinstvá, ale i najnižšie podlosti. Pozoruje (a počuje) odborník náhodne vypočutý rozhovor na ulici odlišne než bežný smrteľník? Všimne si vo verejných prejavoch manipuláciu? Je pre vás profesionálnou výhodou, že na Slovensku môžete dennodenne zažiť autentické a neopakovateľné prejavy Jána Slotu a jemu podobných samorastov? Spomeniem aj iný fenomén, ktorý na zmiešaných územiach zažívame dosť často - stretávame ľudí, ktorí sa necítia "bezpečne" ani v jednom jazyku - po maďarsky už nevedia dobre, po slovensky sa však ešte nenaučili poriadne, tak ostávajú väčšinou nemí.

Nuž, musím sa priznať, že patrím k tej vetve bádateľov, ktorým až srdce poskočí, keď začujú v autobuse nejaký zaujímavý jazykový fenomén. Takéto náhodné úlovky sú pre mňa predovšetkým zdrojom inšpirácie. Niečo začujem, a hneď sa chcem dopátrať, čo to je, ako to funguje. Takýmto spôsobom sa ideálne pozoruje slang. Mám v autobuse aj zaužívanú metódu, dám si slúchadlá, ako keby som počúvala hudbu, ale v skutočnosti počúvam ľudí naokolo. To sa môžem aj usmievať, myslia si, že sa usmievam na tom, čo počujem v slúchadlách. Ulica je podľa mňa najlepším zdrojom poznania súčasného jazyka a komunikácie. Ale také hĺbkové veci ako manipulácia, to neviem, či sa dá len tak zachytiť v nejakom útržku. Autentické prejavy pána Slotu som naživo našťastie ešte nepočula, a ani mi to nechýba. Iste, bolo by možné analyzovať jeho gramatický prejav, ktorý, pokiaľ viem, nie je vždy dokonalý, ale radšej svoje sily nasmerujem inam. Mám pocit, že výskumných tém je tak veľa a času tak málo :-) K tomu poslednému fenoménu, ktorý menujete, ten je veľmi smutný. Neviem sa k tomu vyjadriť, lebo to veľmi nepoznám, ale zaujímalo by ma, či je to situácia staršej generácie alebo aj mladých?

- pokračovanie -

Foto: SME