Kniha je rozčlenená do niekoľkých kapitol. Navzájom neveľmi súvisia, aj keď deje prebiehajú paralelne a niektoré postavy sa mihnú aj v iných príbehoch. Čitateľ si všimne na prvý pohľad, že ide o publicistiku - bez poznámkového aparátu, odkazov na pramene a registrov. Pritom je zrejmé, že autor spracoval veľké množstvo podkladov a svoje hypotézy konzultoval aj s kľúčovými českými odborníkmi zaoberajúcimi sa touto oblasťou (K. Kaplanom, K. Pacnerom). Vznikli žánrovo ťažko zaraditeľné texty, balansujúce niekde medzi vedeckými štúdiami a bulvárnymi článkami pre Plus7dní.
Samotnej obsahovej stránke sa dajú vytknúť asi dve veci: voľné fabulácie a vnútorne protirečivé závery. Tieto zbytočne znehodnocujú bohatú faktografiu v knihe obsiahnutú a zneisťujú čitateľa, čo to vlastne číta.
Podrobnejšie sa pozrieme na 3 príbehy.
Sovietsky špión Ferdinand Ďurčanský
Najjednoduchśí je prípad Fredinanda Ďurčanského, o ktorom autor predpokladá, že bol sovietskym agentom. Preto sa mal po krátkom intermezze vo funkcii ministra zahr. vecí vzoprieť Hitlerovi, ktorý ho v Salzburgu nechal odvolať. Po vojne Ďurčanský odišiel cez Svajčiarsko do Talianska, neskôr Argentíny, Kanady a od r. 1952 až do smrti v r. 1974 žil v Mníchove. Autor sa domnieva, že jeho problémy pri získavaní víza do USA boli spojené s tým, že ho Američania považovali za "komunistu". V skutočnosti je tento obraz veľmi pochybný. Ďurčanský sa mal stať sov. špiónom v r. 1939 a neskôr nevedomky ho mali naverbovať ešte raz prostredníctvom Angličanov, ktorí boli Rusmi infiltrovaní (Philby a spol. ).
Vzniká niekoľko otázok: 1. Čo malo motivovať budúceho sovietskeho špióna Ďurčanského, aby v období 9.-13. marca sa z Viedne tak vehementne presadzoval vyhlásenie samostatnosti? 2. Čo malo po vojne motivovať Rusov pracovať s ľudáckym exilom, keď boli v ČSR neobmedzenými pánmi a vplyv ľudákov na dianie doma bol nulový? 3. Autor celkom vynechal otázku exilovej činnosti F. Ďurčanského, kde celý život ľudáckej emigrácie výrazne determinovala rivalita medzi Ď. a Sidorom. Sidor dostal vízum do USA, zomrel tam však v chudobe a zabudnutý. Ďurčanskému sa darilo oveľa viac, votrel sa do Romanovej priazne, mohol vydať vcelku monumentálnu "Bielu knihu o práve Slovákov na samostatnosť" a pôsobiť proti záujmom ČSR v Mníchove. Aký mohli mať Sovieti záujem na destabilizácii vlastných východoeurópskych režimov týmto spôsobom? Žiadny. Skutočnosť bude iste oveľa prozaickejšia. Všetci exiloví činitelia, o ktorých Briti, alebo Američania prejavili záujem, sa dali do ich služieb, ostatní živorili. Naopak, väčšina tých, ktorí spolupracovali so sov. tajnou službou, boli odsúdení v divadelných procesoch v rámci cieľavedomého zametávania stôp.
Prečo zomrel Vladimír Clementis
Vladimír Clementis je dnes slovenskou verejnosťou chápaný ako ľavicový intelektuál, odporca paktu Molotova-Ribentropa, bojovník za slovenské národné záujmy a obeť stalinských čistiek. Hlavne v poslednom čase sa nezabudne ani na okolnosť, že v smrti tohoto svetlého idealistu hrali kľúčovú úlohu Maďari. Nevedno prečo nemali radi tohoto demokratického Slováka a Mátyás Rákosi ho zaradil na "zoznam smrti", ktorý po procese s Rajkom odovzdal sovietskym aj čsl. orgánom. Zhruba v týchto intenciách sa pohybuje i obraz, ktorý sprostredkúva Soldánova knižka. Pri hľadaní odpovede na otázku "prečo zomrel Vladimír Clementis" sa pridáva motív ešte i dnes málo známej československej vojenskej pomoci Izraelu v r. 1948, kde mal byť Clementis príliš iniciatívny a za chrbtom Stalina zobchodovať nejaké lietadlá navyše. Keď sa Stalin navyše od Rákosiho dozvedel, že Clementis je Titov špión, nebolo mu pomoci...
Tento obraz je samozrejme veľmi neúplný. K pochopeniu Clementisovej osobnosti neprispieva, že sa vynechali dosť dôležité detaily. Predovšetkým Clementisova úloha v smrti Jana Masaryka. Podľa autora bol Clementis na ZAMINI Masarykovou "pravou rukou". Máme však poznámky z Károlyiho pamätí o rohovore s Masarykom niekoľko dní pred jeho smrťou:
"Clementis, štátny tajomník ministerstva, náš rozhovor, napriek tomu, že ho nikto nezavolal, niekoľkokrát prerušil svojím príchodom. Masaryka prítomnosť Clementisa viditeľne znervózňovala a mal som ten dojem, že sa ho bojí... 'Som pod kontrolou tohto človeka', povedal mi Masaryk, keď Clementis opustil miestnosť."A zo spomienok obhliadajúceho lekára vieme aj to, že po Masarykovej smrti sa na mieste zdržiavali Nosek, Clementis a André Simone. Autor, ktorý túto okolnosť v prípade André Simona považuje za kľúčovú pri skúmaní príčin jeho popravy, ju u Clementisa ani nespomenie. Zaujímavé.
Autor sa nepozastavuje bližśie ani nad úlohou, ktorú Clementis zohral v etnických čistkách na Slovensku po r. 1945. Clementis Maďarom nikdy neodpustil, že sa na skalickom gymnáziu musel on - hrdý slovenský potomok českej luteránskej učiteľskej rodiny - naučiť po maďarsky. Kým v predvojnovom období bola internacionálna solidarita pracujúcich kategorickým imperatívom, Clementis spolupracoval s maďarskými komunistami a presadzoval aj stranícky návrh menšinového štatútu v r. 1938 žiadajúci pre Maďarov autonómiu. Keď sa však v Benešovej exilovej vláde dostala koncom roku 1942 na pretras možnosť vyhnania Maďarov z územia Slovenska, Clementis vycítil príležitosť a spísal dielko "Medzi nami a Maďarmi". Nominálne sa jeho kritika síce netýka "maďarského ľudu", ale "maďarskej vládnúcej triedy", nenávistný štvavý pamflet v tej dobe a podobe však nemohol byť ničím iným, než prípravou na "konečné riešenie" ("chirurgický zákrok") maďarskej otázky.
"Keď si tak rekapitulujeme politickú ideológiu, morálku a metódy maďarskej vládnucej triedy od začiatku XIX. storočia až podnes, ich barbarskú cynickosť a priam zarážajúcu - dovoľte český výraz - "nestoudnost", nevdojak nás napadne, že títo veru v mnohom predbehli o celé storočie nielen Göbbelsa, ale aj nejedného z iných "odborov" hitlerovskej mašinérie. Náš záver na konci tejto diagnózy? Prípad "natio hungarica" je ozaj beznádejný. Lekári by povedali-chirurgický". Jeho rola v príprave medzištátnej zmluvy ho vykresľuje ako bezškurpulózneho politika:
"Vieme, že slovo „transfer" neznie sympaticky vášmu ani nášmu uchu, ale zostáva nevyvrátiteľnou skutočnosťou, že na takomto podklade bol definitívne a natrvalo vyriešený napríklad problém gréckej menšiny v Turecku. V zmiešanej forme, vo forme výmeny obyvateľstva, bez ohľadu na pomer vymenených bol použitý aj medzi spojeneckými a bratskými národami, poľským a ukrajinským, pričom vyše milióna Poliakov sa presťahovalo zo svojich starých bydlísk do nového Poľska a okolo 400 000 Ukrajincov z Poľska na Ukrajinu. Vraciam sa ešte k tejto často spomínanej nehumánnosti presídlenia. Nik vraj nemá právo vyhnať ľudí z ich zdedených bydlísk a z pôdy, ktorú už ich starí otcovia obrábali a obývali. Niet pochyby. Vysťahovanie ľudí proti ich vôli, je tvrdé opatrenie. Deje sa však denne a všade vo svete v záujme technického pokroku. Pri asanácii miest práve tak, ako pri stavbe veľkých komunikácií (ciest, železníc, prieplavov, atď). Najviac a v najväčšej miere sa to však opakuje všade na svete pri stavbe veľkých vodných nádrží, pri zakladaní letísk, strelníc a pod. Keď je možné odsťahovať obyvateľstvo odniekiaľ v záujme pokusu s novodobou zbraňou, v záujme vedenia budúcej vojny, prečo nie je možné odsťahovať určitý počet obyvateľstva v záujme trvalého mieru tak, ako to navrhuje Československo?" Napriek vśetkému vyšśie napísanému môžeme s určitosťou vylúčiť, že by Clementisova poprava akokoľvek súvisela s jeho zástojom v maďarskej otázke. Jednak (spolu s Okálim) bol skôr nástrojom tejto politiky než jej tvorcom (Široký, Husák, ale pravdepodobne aj Ďuriš mali v tejto veci oveľa väčší vplyv), z druhej strany sa protimaďarský šovinizmus v ČSR za smrteľný hriech nikdy nepovažoval. Už aj fakt, že Clementisa vyňali zo skupiny burž. nacionalistov a pričlenili k Slánskeho skupine svedčí o tom, že táto stopa je falošná.
Ako ďalší možný motív Clementisovej smrti spomína autor predaj československých zbraní Izraelu v r. 1948. Tu však predpoklad autora, že sa Clementis akokoľvek vychýlil zo Stalinovej línie, je celkom iluzórny. Priestor čsl. diplomacie manévrovať v tejto, alebo inej otázke bol prakticky nulový.
"My sa absolútne neorientujeme v otázkach zahr. vecí a často nevieme, aké stanovisko zaujať. Potrebujeme stálu kuratelu Sov. Zväzu, aby sme vedeli robiť svoju zahr. politiku s väčšou istotou" referoval o slovách Clementisa Vyšinskij v r. 1946. Rozhodnutie o predaji zbraní, ani žiadne iné nepadlo v Prahe. Stalin hral v otázke vytvorenia štátu Izrael oveľa vyšśiu hru nacielenú na oslabenie Britov na Blízkom východe a dejstvá tejto hry sa uskutočňovali na scéne OSN v NewYorku. Dodávka zbraní z ČSR bola len malou (hoci dôležitou) epizódou v tejto šachovej partii a prisudzovať akúkoľvek iniciatívu v tejto veci komukoľvek mimo sovietskeho vedenia je naivné. Azda nezaškodí spomenúť, že ZSSR bola prvou krajinou, ktorá uznala Izrael de iure.
André Simone/Otto Katz
Táto kapitola je nesporne jednou z najzaujímavejších častí knihy aj z dôvodu, že André Simone (vlastným menom Otto Katz) bol zaujímavou postavou. Talentovaný novinár, spisovateľ, milenec začínajúcej Marlene Dietrichovej, agent Kominterny a pravá ruka najvýznamnejšieho komunistického propagandistu Willi Münzenberga, je vzrušujúcou figúrou medzivojnových a povojnových čias. Prekvapenie čitateľov len stupňuje fakt, že o tomto človeku prakticky nič nevedia, ak len nie toľko, že bol jedným z 11 popravených v Slánského procese v r. 1952.
Azda jediná informácia v súvisloti s O. Kaztom z knihy Artúra Soldána by si vyžadovala korekciu. Autor prikladá veľký význam príhode zapísanej československými účastníkmi parížskej mierovej konferencie r. 1946 , keď nepríjemne prekvapený sovietsky minister zahraničných vecí Molotov mal v ich prítomnosti povedať na adresu O. Katza, ktorý sa na práci konferencie tiež zúčastňoval ako redaktor Rudého práva: "Čo tu hľadá ten svetobežník?!" Autor z toho ususdzuje, že mračná nad budúcnosťou O. Katza sa zatiahli už v r. 1946 a sovietske vedenie ho už v tom čase "hodilo cez palubu". V skutočnosti boli členovia sovietskeho vedenia Stalinom značne izolovaní, je krajne nepravdepodobné, aby minister zahraničných vecí bol poznal operácie rozviedky či štátnej bezpečnosti. O pomeroch v sovietskom vedení svedčí, že Molotovovu ženu Polinu Žemčužinu, ktorá bola ministerkou rybolovu vyšetrovali z podozrenia špionáže (kvôli jej židovskému pôvodu) už v r. 1939 a v r. 1942 vylúčili z ÚV. Po tom, ako sa začala stretávať s novou veľvyslankyňou Izraela v ZSSR, priateľkou z detstva Goldou Meir, ju v decembri 1948 odsúdili na 5 rokov nútených prác na Gulagu.
V súvisloti s O. Katzom autor nielen v tomto prípade popustil uzdu svojej fantázii (hneď v úvode je uvedená poznámka, že táto kapitola sa zakladá na autorskej fikcii), čo je na škodu veci. Pritom Otto Katz by si naozaj zaslúžil podľa možnosti presnú rekapituláciu svojho miestami neuveriteľného životného príbehu. To sa ostatne v zahraničnej literatúre už stalo, autor sa podľa nášho názoru nemal púšťať na tenký ľad vlastných špekulácií. V tomto roku vydalo české vydavateľstvo Paseka dôkladnú knihu Jonathana Milesa z r. 2010 "Devět životů Otto Katze". V mnohých vydaniach existuje klasický bestseller od Stephena Kocha "Double Lives: Stalin, Willi Munzenberg And The Seduction Of The Intellectuals" ktorej maďarský preklad vyšiel v Budapešti v r. 2000. Posledné dve kapitoly za zaoberajú smrťou Münzenberga a popravou Katza. No a klasika v tomto žánre je "
The Mask of Treachery. The Dossier on Blunt, Buckingham Palace, MI5 and Soviet Surbversion" od Johna Costella, ktorá vyšla ešte v r. 1988 a ktorá na štyroch stranách zhrnula všetko, čo sme (ne)vedeli o Ottovi Katzovi.
Oto Psenak 
12-06-22 
3,050 
Kniha "Odsúdení na špionáž" autora Artúra Soldána je svojim spôsobom malá senzácia. Čitateľ spoznáva príbehy, o ktorých až doteraz nemal tušenia (ak pravda nesleduje autorov blog, kde boli jednotlivé kapitoly už publikované). Ani samotní aktéri týchto príbehov nie sú príliš známi: či bol Ferdinand Ďurčanský sovietsky špión, alebo nie, môže byť zaujímavé hlavne pre toho, kto vie, kto bol F. Ďurčanský.