Odrodilcom a maďarónom sa Pecháň stihol stal už dávno pred prevratom, keď sa nepridal k Masarykovej akcii na Slovensku. Naopak, ako redaktor provládnych Slovenských novín robil všetko proti nej a pôsobil v smere upevňovania uhorského vlastenectva a spolupatričnosti slovenskojazyčných obyvateľov so zbytkom krajiny.
Po prevrate v r. 1918 bola Horniakom veľmocami vnútená supremácia národnostných horlivcov (Pecháňov výraz, Jehlička ich nazýval "renegades and traitors"), ktorí si svoj počiatočný nepatrný vplyv postupne rozširovali "národným prebúdzaním" Slovákov sinekúrami a kupovaním si ich lojality majetkom ulúpeným iným skupinám obyvateľstva. Legitimizovať novú moc mala aj štvavá protimaďarská rétorika nasadená do škôl a prepisovanie dejín v rovnakom duchu. Školáci sa odteraz učili tomu, ako ich predkovia po tisíc rokov po ničom netúžili viac, ako po Čecho-Slávii.
Pecháň ako vzdelaný Uhro-Slovák bol žijúcim svedectvom harmonického spolužitia národov Uhorska a lojality Slovákov k uhorskému štátu. Jeho vinu ďalej znásoboval slovník, ktorého bol autorom (maď.-slov. slovník ako nástroj dorozumenia a spolupráce sa nehodil do krámu "národného oslobodenia" Slovákov), ale čo mu priťažilo najviac, bola populárna slovenskojazyčná publikácia o revolúcii 1848/49...
Slovník z r. 1906 a kniha vydaná v r. 1903.
Od smrti Pecháňa prešlo viac ako 70 rokov, napriek tomu i dnes "zavadzia". Už dávno žijeme vo svojej "novej minulosti" na ktorú sme si medzičasom zvykli, ale spomienka na "odrodilcov a maďarónov", ktorí sa nechceli "prebudiť" je stále nadmieru rušivá - hlavne v porovnaní s životnými peripetiami a postupnou mravnou dezintegráciou ich oponentov ako aj nástupníckych štátov, ktoré reprezentovali.
Na tomto svojráznom zametaní stôp sa aktívne zúčastňoval nám dobre známy publicista Laco Zrubec a po jeho smrti je hlavným odborníkom na Pecháňa banskobystrický historik-pedagóg Miroslav Kmeť.
Kým u Zrubca nachádzame aj obvyklé výstredné hlúposti (napr. o iredente už v 1880. rokoch), v základných postulátoch sa obaja autori zhodujú. Zjavný nonsens, keď Slovákov mali maďarizovať samotní Slováci, pochopiteľne neskúmajú. V poznámke M. Kmeťa o potláčaní Pecháňom "národných snáh" je však zreteľná prevrátená perspektíva popisovaná nami na začiatku článku, keď "národným" nie je postoj 95% obyvateľstva Horniakov lojálnych k Uhorsku, ale pokusy hŕtky nespokojencov dezintegrovať krajinu a prísť k moci za pomoci nepriateľskej cudziny...
Literárny týždenník, 12.8.1994
Literárny týždenník, 7.6.2001
Historická revue č. 11/2005
Miroslav Kmeť. Na margo dvoch storočí, Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku Békéšská Čaba a UMB Banská Bystrica, 2010
Oto Psenak 
14-02-01 
4,017 
Adolf Pecháň (Pechány) sa narodil v Ilave 15. 2. 1859 ako statočný Slovák a zomrel v Budapešti 15. 6. 1942 ako odrodilec a tuhý maďarón či maďarizátor. Svedomitým štúdiom na budapeštianskej univerzite sa dopracoval k doktorátu z filozofie (1881) a nasledujúce desaťročia pôsobil ako gymnaziálny profesor na rôznych školách v Uhorsku. Niekoľko rokov bol hlavným redaktorom Slovenských novín - denníka vydávaného od r. 1901 v Budapešti. Od r. 1922 zastával funkciu vládneho komisára pre Slovákov v Maďarsku.
