Rómska otázka

Učiteľ Bočkay
Moje putovanie za Cigánmi sa začalo osudnou náhodou. S fotore­portérom Jindrom Vlachom sme cestovali do Hlohovca, kde som vyše týždňa pôsobil ako anonymný vychovávate! v ústave pre delikventnú mládež, čiže v polepšovni. Tá sídlila v kaštieli nad mestom. Direkto­rom tam bol niekdajší chovanec podobného ústavu, činorodý prag­matik, ktorý povolil o ústave písať.
Moje reportáže vyvolali priam zúrivý odpor moralistov, učiteľov, glosy proti mne sa objavili aj v Pravde. V polemike sa ma zastali iba dvaja - psychológ docent Kurie a najmä Laco Mňačko, ktorý okrem iného napísal: „Ak čosi nechceme vidieť, to ešte neznamená, že to nejestvuje."
Zlomyseľné by ma potešilo, keby zopár vtedajších ochrancov morálky vstalo z mŕtvych a pozerali sa čo len tridsať minút na niekto­ré „ukážky" z tvorby súčasnej komerčnej televízie.
Na ceste do Hlohovca sme šli cez Sereď. Stará cesta viedla popri Váhu, a práve tam - na pažiti - ktosi rozložil školskú tabuľu. Postarší učiteľ písal na tabuľu veľkými písmenami abecedu a na jeho písmená zízali cigánske decká. Pre fotoreportéra mala situácia svoju príťažlivosť, kolorit... no rovnako zaujala aj mňa. Uvedomil som si, že sú prázdniny, veľké letné prázdniny, a blízko cigánskej osady ktosi vyučuje. Chlapík pri tabuli bol učiteľ Ján Bočkay.
Ten ku svojim Cigánom takisto prišiel náhodou. Ochorel, dlhší čas maródoval, a keďže ZDŠ-ka mala dostatok učiteľov, jemu sa ušla trieda, v ktorej sa mali zaškoľovať cigánske deti. Neboli to šesťroční prváčikovia, ale rebrík negramotných dečiek. Bočkay skoro pochopil, že „žiačikovia" nebudú chodiť za ním do školy, a preto on musí pri­chádzať za nimi do osady.
Ani jeho Stojkovci a Lakatošovci - olaskí Cigáni - nebývali vždy nad vírnatým výmoľom pri seredskom Váhu. Pokiaľ mali posledného koňa, kočovali. Zapriahli, cmukli na mitrhu a šli. Pokiaľ má olaský Cigán koňa a voz - kočuje. Keď im gadžovia - vďaka zákonom a paragrafom - úradnou cestou zhabali kone a vozy, nastal koniec sveta. Časom seredskí Cigáni ožili, lebo dospelých zamestnali v Zbere a Priemstave... Ale čo s deckami?!
Učiteľ Bočkay chodieval do tábora častejšie ako domov. Lebo učiteľ by mal mať aj žiakov. A on ich nemal. Deti olaských Cigánov nevídať v školských laviciach, za ten svet tam nevedeli obsedieť. Prví odvážliv­ci vošli do Bočkayovej triedy až v zime.
O detskú dušu zápasila Bočkayova trieda s osadou, osamotený uči­teľ proti zakotveným tradíciám a nedôverčivej mentalite Cigánov. Jeho „prváčikovia", šesť-sedemroční, desať-pätnásťroční žiačikovia sa paso­vali s abecedou, zdolávali prvé strany šlabikára, náležitú úctu získavali aj v osade, lebo vyslabikovali napísané úradné upozornenie.
Pred tabuľou mal Bočkay aj Citra, päťročného žiačika. Čoskoro najlepšie čítal i rátal, spamäti odrapotal básničku, ani čo by bičom plieskal...
Šesták čaruje
Sú iba dve možnosti: buď sa Šesták učiteľom narodil, alebo bol rovno Bohom obdarený schopnosťami a umením vcítiť sa do duší rómskych dečiek. Naučil sa po rómsky, po rómsky sa prihováral najmä prvákom, ktorí si školu mýlili s kostolom. Hodinu nezačínal modlitbou, ale harmonikou a pesničkou. Pesničku nevyberal učiteľ, ale žiak - spevák. Ten spustil svoju najobľúbenejšiu. Spievali si pesničky rómske, rusínske, slovenské i maďarské. Hoci Šesták neštudoval psy­chológiu či špeciálnu pedagogiku, vyučovaciu hodinu bez požehnania vrchnosti svojvoľne skrátil na tridsať minút. Ale to robiť nemal!
„Akým právom majú Cigáni privilégium? Akým právom ten ich učitelík skracuje hodinu?!"
Pravdaže, rozdali si to medzi sebou aj žiaci nahuckaní rodičmi a učiteľmi, lebo deti sa s predsudkami nerodia.
Ozvali sa aj rómski rodičia: „Akým právom chodia do našej školy cudzie decká z mesta? Školu sme stavali my - Cigáni!"
Šesták ďalej vyučoval svojou metódou: piesňou, tečúcou vodou, čistými rukami, dvorom i prírodou, pravidelným jedlom...

Bohuš Chňoupek
Z portrétov bývalých kolegov-novinárov je popri Gavrilovi Gryzlovovi najpozoruhodnejší ten o Bohuslavovi Chňoupkovi. Mladý novinársky elév, ktorý počas svojho pôsobenia v Moskve si zaopatril zbierku ikon,  po návrate domov mal ambíciu urobiť zo straníckeho týždenníka Predvoj slovenské Timesy. Súčasník, ktorý Chňoupka nepoznal inak, než ako normalizačného ministra zahraničných vecí, musí byť prekvapený farebnou osobnosťou tohoto všestranného novinára-diplomata.

Novozámocká stopa
Z kapitoly venovanej seriálu o Bielikovcoch sa dozvedáme, že inšpiráciou pre scénaristu slúžila konkrétna novozámocká rodina.
Halóóóó vzbudila „autentická" časť z Kamenice, no väčšmi tri časti nahrané v Nových Źámkoch v rodine Hruškovcov, ktorí sa starali o adoptívne deti. Bielikovci ta zavítali vždy s košom hračiek a užitočných vecičiek pre deti.
Maďarská Kamenica
Vznikol seriál, mali sme aj názov, ale nemali sme dedinu a v nej umiestnenú našu rodinu. Tak sa narodila Kamenica. Ibaže v tom čase sa priam žiadalo, aby seriálom žila aj konkrétna reálna Kamenica. Zobral som si mapu, vypísal z nej Kamenice a - štart!
Najbližšie sa mi javila Kamenica nad Hronom, tá blízko Štúrova. Zaklopal som na futrované dvere predsedu MNV, povedal som mu, skade prichádzam, a z voleja som sa ho spýtal: „Počúvajú tu vaši ľudia rozhlasový seriál?"
„Počúvajú, a ako! Skoro každá rodina."
„Fantázia!" myslím si a spytujem sa „skúšobne": „Počúvate seriál aj vy, súdruh predseda?"
„Prirodzene. Keby som ho nepočúval, stratil by som kontakt s masami. Musím ho počúvať. Aj rade MNV som prikázal počúvať. Počúvam aj reprízy. Szabó Család je ako modlitba... Je to najpočúvanejšia budapeš­tianska relácia."

Maďarská stopa
V memoárovej edícii vydavateľstva Marenčin PT sa s protimaďarskými stereotypmi  stretáva čitateľ pomerne často. Nie však z nejakej slabôstky vydavateľstva, ale z celkom priamočiarej národnostnej intolerancie autorov memoárov - slovenských intelektuálov. Generácie boli vychované vidieť svet protimaďarskou optikou a ťažko jednotlivcom dnes zazlievať, že si poctivo osvojili domácu úlohu z dejepisu a vlastivedy...
V kapitole "Privandrovalci, preč!" autor v krátkosti rozpovedal históriu rodiny kolonistov v Senci od r. 1918 po rok 1948.
Guryčovci prišli do Senca z moravského Bánova roku 1924. Hoci štvortisícový Szenc premenovali na Senec a na štátne sviatky tam viali Česko-slovenské zástavy, s domorodcami sa dalo najlepšie doho­voriť po maďarsky Žičlivejšia atmosféra bola v školách a na úradoch, lebo maďarská inteligencia, učitelia, kňazi a vyšší úradníci odišli do Anyaországhu a nahradili ich našinci. Vtedy sa však splašili a odišli aj viacerí maďarskí gazdovia, živnostníci a remeselníci. Mestečku chýbali služby, remeslá, spolupráca občanov, sprvu ani plodonosnú zem nemal kto obrábať.
Tak sa stalo, že maďarskí gazdovia sa "splašili a odišli" a úradnú pôdu odrazu nemal kto obrábať. Situáciu však zachránili kolonisti. Sprvoti boli vzťahy s domácim obyvateľstvom nedobré, rýchlo sa však recipročne zlepšovali.

Kolonisti z Moravy, Oravy a Kysúc sa usadili v lokalite ohraničenej dnešnými ulicami Jánošíkova, Svätoplukova a Hviezdoslavova. Posta­vili si tu skromné domce, z ktorých neskôr vyrástla elegantná štvrť s vilkami a záhradami, zvaná Kolónia.
Sprvu nedobré a napäté vzťahy sa upokojovali, vďaka prisťahoval­com sa mestečko vzmáhalo, modernizovalo, maďarskí starousadlíci sa usilovali porozumieť slovenčine, ba aj obyčajam kolonistov. Lenže prispôsobovať sa museli aj prišelci - kolonisti. Osvojovali si maďar­činu aj dávne tradície kultúrneho mestečka. Domorodci spoznali, že zábavy, ba aj poľovačky, už nie sú výsadou Esterházyovcov a mestskej vrchnosti, ale aj „obyčajných" ľudí.
A potom ako blesk z jasného neba prišla Viedenská arbitráž a bolo po harmonickom spolužití.  Objavilo sa heslo "Privandrovalci, preč!" a pre kolonistov nastali zlé časy - autor ich opisuje s veľkou dávkou empatie i keď z celkom inej perspektívy ako keď sa po prevrate "splašili a odišli aj viacerí maďarskí gazdovia, živnostníci a remeselníci".
... Nešťastní kolonisti boli zaskočení, bezradní. Pred štrnástimi rokmi im verbovníci nasľubovali hory-doly... a keď sa konečne trochu zmohli, postavili na nohy - amen, circumdedérum."Pred pohromou sa kolonisti naivne bránili, vyťahovali úbohé trom­fy: „My sme sa do Senca nehrnuli. Nás volali, prosili, pozývali... na Esterházyho černozem. Vrchári, netúžite po chlebovej zemi? Nechcete plné sýpky, prasiatka na dvore a víno v pivnici?! Netúžite po vlastných domoch a hospodárstvách? Takú lužnú a úrodnú zem ste ešte nevi­deli. Esterházyho majetky sme skonfiškovali, rozparcelovali. Nebojte sa, vaše deti nebudú chodiť do maďarských škôl. Máme tam svojich učiteľov, svojich kňazov."„Nie tak zhurta, pán náborár," spomína si na svoju odpoveď Cyril Guryča a vraví: „Mačka v mechu sa nekupuje. Mačka v mechu je podozrivá aj ako dar. Presťahovanie do neznámeho kraja s celou famíliou si musíme dobre uvážiť. Ja vám verím, no najprv sa ta chcem pozrieť. Opáčiť zem i ľudí, ošacovať situáciu..."Situácia sa zrejme videla Moravanom, Oravcom i Kysučanom... ba poprichodili aj svetaskúsení legionári z prvej svetovej so svojimi rodinami.Zhrčení kolonisti v Guryčovom obchodíku spomínali na prvé chvíle príchodu, citliveli, slzili, opantaní strachom sa v duchu lúčili so svojou „nadobudnutou" domovinou. „Slováci majú autonómiu, črtá sa im vlasť, ale čo my z Moravy? Skončíme ako Česi zo Sudet. Najprv ich vítali, objímali, uvoľňovali miesto na .dočasné' bývanie, stoličky pri rodinnom stole... ibaže nijaké milosrdenstvo netrvá večne. Kto sa ujme nás, kto pomôže kolonistom?!"... Guryča vraví: „Nám kolonistom ani Boh nepomôže. Odísť musíme. Maďari nás nenávidia. V ich očiach sme stále privandrovalci, cudzinci, zbohatlíci."
Po druhej svetovej vojne sa karta opäť obrátila.  Z nejakého dôvodu však slovenské úrady nehrozili vysťahovaním nejakým privandrovalcom, ale práve starousadlíkom. Dokonca vyháňali Slovákov, ktorých synovia za vojny narukovali do maďarskej armády... a tí sa potom usádzali v Békéšskej Čabe, aby boli medzi Slovákmi...
Po druhej svetovej vojne sa ako prví vrátili kolonisti. Chceli vidieť svoje domčeky, roličky... Nenávistná politická situácia spred Mníchova mala svoju povojnovú reprízu, ibaže v obrátenom garde. Hrdinami neboli Maďari, ale Slováci a Moravania. Vtedy sa tu náramne ťažko žilo a dýchalo aj statočným starousadlíkom. Tí nestihli nikomu ublížiť, lebo po celý život dreli. Slovenskí a morav­skí hurááávlastneci zakázali rozprávať a zdraviť po maďarsky, strhávali maďarské nápisy, ba zopár repríz malo aj rabovanie...
Guryča spomína: „Kruté omyly sa diali na každom kroku..Vďaka' udavačom sa museli pakovať aj rodičia mojej manželky. Obaja pra­covití, bohabojní, previnili sa, lebo ich dvaja synovia narukovali do maďarskej armády a bojovali proti Rusom. Rodičia so synmi sa museli vysťahovať kamsi do Sedmohradska. Časom sa síce presťahovali do Békešskej Čaby medzi Slovákov, neskôr bližšie k hraniciam, no na Slovensko sa nikdy prísť neodvážili.