Keller definuje neoliberalizmus ako extrémnu formu liberalizmu, ktorá presadzuje neregulovaný trh, individualizmus a konkurenciu vo všetkých oblastiach života. Neoliberáli veria, že trh je najefektívnejším mechanizmom na alokáciu zdrojov a že štát by mal hrať minimálnu úlohu v ekonomike. Podľa Kellera vedie neoliberalizmus k sociálnej nerovnosti, nestabilite a strate sociálnej súdržnosti.

Prečo o oboch prúdoch Keller tvrdí že sú hybridné?

Keller považuje neoliberalizmus aj neomarxizmus za hybridné z dvoch hlavných dôvodov:

1. Pôvod v sekularizovaných prvkoch kresťanstva: Keller tvrdí, že obe ideológie vychádzajú zo sekularizovaných (zosvetštených) prvkov kresťanského svetonázoru. Neoliberalizmus preberá koncept "neviditeľnej ruky trhu" ako božskej prozreteľnosti, ktorá riadi jednotlivcov k všeobecnému blahu. Neomarxizmus zase preberá kresťanskú koncepciu dejín ako putovania od prvotného raja (beztriedna spoločnosť), cez obdobie odcudzenia (triedny boj) k vykúpeniu (komunizmus). Táto spoločná sekularizovaná náboženská báza robí obe ideológie podľa Kellera hybridnými.

2. Dovedenie určitých prvkov oboch ideológií do extrému: Keller tvrdí, že dovedenie určitých prvkov oboch ideológií do extrému viedlo k vzniku ich hybridných foriem – neoliberalizmu a neomarxizmu. Neoliberalizmus presadzuje trhovú logiku do všetkých oblastí života, nielen ekonomiky, a neomarxizmus sa zameriava na kultúrnu revolúciu a individuálnu emancipáciu bez ohľadu na ekonomické podmienky. Neoliberalizmus: Keller kritizuje neoliberalizmus za to, že chce, aby trh riadil nielen ekonomiku, ale všetky aspekty spoločnosti, čím sa spoločnosť stáva iba príveskom ekonomiky.
   
   Neomarxizmus: Keller kritizuje neomarxizmus za to, že sa zameriava na kultúrnu revolúciu a individuálnu emancipáciu bez ohľadu na ekonomické podmienky, čím sa ignoruje skutočná nerovnosť a vykorisťovanie.

Tým, že obe ideológie doviedli niektoré svoje prvky do extrému a zároveň zdieľajú sekularizovaný náboženský základ, vytvorili podľa Kellera hybridnú politiku, ktorá je charakteristická pre súčasnú spoločnosť.

Z definície oboch prúdov by mal vyplývať ostrý ideologický zápas medzi nimi, Keller vśak vysvetľuje prečo miesto toho kooperujú:

1. Spoločný cieľ – liberalizmus: Obe ideológie vychádzajú z liberálnej tradície, ktorá zdôrazňuje individuálnu slobodu a minimalizáciu štátnych zásahov. Hoci majú odlišné predstavy o tom, čo táto sloboda znamená, ich spoločný cieľ odbúravania inštitucionálnych obmedzení ich spája. Neomarxisti sa zameriavajú na odbúravanie spoločenských noriem a tradícií, zatiaľ čo neoliberáli sa zameriavajú na dereguláciu ekonomiky.
2. Vzájomná výhodnosť: Neomarxistická kritika tradičných hodnôt a inštitúcií nepriamo podporuje neoliberálny cieľ deregulácie ekonomiky. Odbúravanie sociálnych noriem a tradícií uľahčuje pravici presadzovanie voľného trhu a ekonomických reforiem. Neoliberáli zase tolerujú neomarxistickú kultúrnu revolúciu, pretože neodporuje ich ekonomickým záujmom.
3. Vznik hybridného liberalizmu: Spoločným úsilím neomarxistov a neoliberálov vzniká hybridný liberalizmus, ktorý kombinuje ekonomický liberalizmus s kultúrnym liberalizmom. Táto hybridná ideológia umožňuje elitám udržať si moc a kontrolu nad spoločnosťou, pričom potláča akúkoľvek opozíciu a alternatívne názory.
4. Spoločná rétorika a nepriateľ: Neomarxisti a neoliberáli používajú podobnú rétoriku o slobode, rovnosti a ľudských právach, čím vytvárajú dojem spoločných cieľov. Zároveň sa spoločne vymedzujú voči kritikom, ktorých označujú za populistov a nepriateľov demokracie, čím marginalizujú akékoľvek alternatívne názory a upevňujú svoju moc.

Keller teda tvrdí, že neomarxisti a neoliberáli, napriek zdanlivým rozdielom, v skutočnosti spolupracujú na udržiavaní a posilňovaní existujúceho systému, ktorý slúži ich spoločným záujmom. Táto spolupráca sa prejavuje nielen v ich spoločnej rétorike a politických stratégiách, ale aj vo vzájomnej tolerancii a podpore ich zdanlivo protichodných cieľov.

Novojaz

Dôležité miesto v knihe tvorí slovníček novojazu, ktorý Keller zostavil. Podľa neho je nástrojom manipulácie a kontroly v hybridnej politike. Slúži na zastretie skutočného významu slov a na presadenie ideológie vládnucich elít. Keller zostavil slovníček nevoľníctva, aby odhalil skutočný význam slov používaných v politickom a ekonomickom diskurze a ukázal, ako sú tieto slová zneužívané na manipuláciu verejnosti a utváranie želaného obrazu reality. Slovníček má čitateľovi pomôcť kriticky pristupovať k informáciám a rozpoznať manipulatívne techniky používané v médiách a politickej komunikácii.

Celkovo možno 160 stránkovú knižku hodnotiť ako manipulatívne dielko značne podceňujúce čitateľa. Zúžený pohľad ignoruje nielen historickú perspektívu, ale aj akékoľvek metriky - autor nijako nedokazuje svoje tušenia o prehlbovaní chudoby, straty demokratickej kontroly a o prehlbovaní spoločenských rozdielov. V celej knihe nie je jediná tabuľka či graf, chýba akákoľvek  zmienka o alternatívach - čínskom či ruskom autoritárnom režime.

Keller považuje masy za hlúpe lebo sa dajú elitami prostredníctvom novojazu zmanipulovať proti vlastným záujmom ale súčasne za chytré v tom že podporujú populistov ako alternatívu k neoliberálom a neomarxistom.

Aj elity považuje sú hlúpe, lebo kombinujú do svojho programu prvky, ktoré ich odcudzujú voličom ale súčasne veľmi chytré keď vymysleli celkom nový jazyk a dokážu byť celkom homogénne (aspoň podľa Kellera) bez akejkoľvek internacionály...

Skrátka každý si tu príde na svoje a nájde potvrdenie svojich pochybností a zlých tušení...