Cesta k spisovnej slovenčine bola u nás pre nežičlivé politické a hospodárske pomery v minulosti ťažká. Bolo to najmä preto, lebo slovenská národnosť nemala primerané politické a hospodárske podmienky pre skorý vznik a rozvoj; formovala a rozvíjala sa v mnohonárod­nostnom uhorskom štáte s dostatočne nerozvinutými národnostnými jazykmi, v ktorom sa po stáročia uplatňovala latinčina ako nadnárodnostný kultúrny jazyk. Pre rozvoj slovenskej národností nastali priaznivejšie okolnosti až v 13.—14. storočí, keď sa utváralo slovenské meštianstvo a zemianstvo a keď nastáva aj integrácia slovenských nárečí, ale zároveň i čiastočný odklon od latinčiny a príklon k češtine ako nadnárečovému zrozumiteľnému kultúrnemu jazyku. Prenikanie češtiny na Slovensko bolo podmienené rozličnými spoločenskými, politickými, kultúrnymi, právnymi a jazykovými okolnosťami. Čeština ako spisovný jazyk slovenskej národnosti za feudalizmu sa za posledných 300 rokov pred Bernolákovým vystúpením nepoužívala vždy v rovnakom rozsahu a rovnako dôsledne. Proces slovakizácie sa najintenzívnejšie prejavuje v praktických písomnostiach administratívno-právneho charakte­ru, do ktorých preniká slovenčina pisárovho rodiska ä pôsobiska. Vnútorná sila domáceho nárečového základu, resp. utvárajúcich sa nadnárečových celkov pôsobí tu čoraz intenzívnej­šie na eliminovanie cudzích českých prvkov. Slovakizačný proces bol výrazný najmä na západnom Slovensku. Smeroval k utvoreniu kultúrnej západoslo venčiny v oblasti praktických písomností a neskôr zasahoval aj do okruhu písomností literárneho charakteru (predovšet-do oblasti náboženskej literatúry). Bolo to najmä v dôsledku závažného postavenia západného Slovenska (najmä Trnavy a Bratislavy) na polí hospodárskom, politickom, kultúrnom a cirkevnom. V predbernolákovskom období dosiahlo slovenčenie vrchol v prekla­de Písma od kamaldulských mníchov a v ich latinsko-slovenskom slovníku s gramatickým náčrtom (z roku 1762). Spomenuté práce sú výrazným stelesnením predbernolákovských slovakizačných úsilí. Hlbšie teoretické odôvodnenie tohto slovenčenia však tu ešte chýbalo. To, že obidve práce kamaldulských r e horníkov ostali iba v rukopisoch (pravdepodobne pre malú spoločenskú závažnosť kontemplatívnej kamaldulskej rehole), zmenšuje dosah ich významu pre ustálenie Bernolákovej spisovnej slovenčiny. Hoci nie je doteraz spoľahlivo znieme, H Bemolák o nich vedel a či ich mal pri svojej práci k dispozícii, predsa sú to práce, ktoré svedčia o existencii západoslovenského kultúrneho úzu, na ktorý sa Bemolák pri svojej kodifikácií neraz odvolával.
Oveľa známejším priekopníkom spisovnej slovenčiny ako kamaldulskí mnísi bol Jozef Ignác Bajza, ktorý vyhlasoval, že „prwňí ke knihám Slowáckím led lámal". Bajza videl v literatúre najvhodnejší prostriedok zveľaďovania slovenského jazyka, a preto vystupuje so slovenčinou v literárnom diele René Mláďenca Príhodi a Skúsenosti (Bratislava, L diel, 1783; II. diel, 1785). Konkrétnu podobu spisovnej slovenčiny však Bajza náležíte nepremyslel (o čom svedčia i mnohé nedôslednosti v jeho jazykovej praxi) a ani ju v jazykovedných príručkách nesformuloval. Až Bernolákov postoj k spisovnému jazyku možno hodnotiť ako vedomý a úplný odklon od spisovnej češtiny, ako úmyselné nastolenie slovenského spisovné­ho jazyka. Až Antona Bernoláka možno pokladať za zakladateľa spisovnej slovenčiny.
Myšlienka slovenskej jazykovej obrody, podmienená hospodársko-spoločenskoo situ­áciou, smerujúca k vývinu novodobého slovenského národa, zrodila sa v bratislavskom generálnom seminári. K jej uskutočneniu v istej miere prispela aj školská a kultúrna politika Márie Terézie a Jozefa n., ktorá popri uprednostňovaní nemčiny na jednej strane prinášala i povzbudenie pestovať národné jazyky na druhej strane, pravda, predovšetkým pre osvieten-ské ľudovýchovné ciele. Podnety pre pestovanie národných jazykov vychádzali už z úprav v Ratio educationis (z roku 1777) a opätovne z dvorského dekrétu Jozefa H. (z 27.12.1786). V dôsledku týchto kultúrnopolitických nariadení vznikli i v bratislavskom generálnom seminári, zriadenom a vedenom v duchu osvietenských jozefínskych reforiem, viaceré krúžky na pestovanie národných jazykov, medzi nimi aj Soäetas excolendae linguae slavicae, ktorá sa stala semeniskom novodobého slovenského nacionalizmu. Pri praktickom uplatňovaní slo­venského jazyka (napríklad v školských kazateľských cvičeniach) vystúpila do popredia potreba zjednotiť všetkých z rozličných krajov Slovenska sústredených a rozličnými sloven­skými nárečiami hovoriacich Slovákov pri spoločnej jednotnej spisovnej reči. Takto osvieten-ské školské reformy v istom zmysle podporili západoslovenskou jazykovou praxou Idiesnený vývin k slovenskému spisovnému jazyku.
Ideológia slovenskej národnosti sa v radoch slovenskej mládeže formovala na pozadí slovanskej ideovej základne, z ktorej sa postupne už od 17. storočia vyčleňovali špecificky slovenské ideové prvky. Od počiatku 18. storočia sa už „slovenský národ" začína chápať kmeňovito a niektorí slovanskí vzdelanci považujú Slovákov za samostatný kmeň (M. Bel, J. K. Jordán a iní). Predstava slovenskosti Slovenska vystupuje vyhranene i z Apológie J. B. Magina (1728).
Špecificky slovenské prvky majú významnú úlohu i v tzv. dunajskej alebo centrárno-tat­ranskej teórii, podľa ktorej pravlasťou slovenského národa bolo približne dnešné Slovensko a južná Morava. So zárodkami tejto centrálno-tatranskej teórie stretávame sa už koncom 17. storočia (M. Szentiványi, D. Krman, J. B. Magin), najvýraznejšie však u historika J. K. Jordána (De originibus Slavicis, Viedeň 1745). Jordanove názory na dejiny Slovákov prevzal aj J. Papánek (História Gentis Slavae, Pätikostolie 1780).
Bernolákova národná ideológia sa ešte viaže na tradičné predstavy o „slovanskom národe", zdedené zo 17. storočia a z počiatku 18. storočia (dosvedčuje to i bohatý bibliografický zoznam literatúry, ktorou chce Bemolák v úvodných kapitolách Dizertácie a Gramatiky poukázať na pôvod a starobylosť Slovanov, na rozšírenosť slovanských národov a význam slovanských jazykov). Tézu o starobylosti Slovanov, vzbudzujúcu národnú hrdosť, utvrdzuje Bernolák autoritou diel majstra Jakuba Jakobeusa, Daniela Sinapia-Horčičku, Mateja zo Sudiet, J. Š. Assemaniho, J. K. Jordána, M. V. Lomonosova a iných. Rozšírenosť slovanskej reči po celom okrsku zemskom, možnosť dohovoriť sa ňou takmer v polovici Európy, ba i v .niektorých krajoch Ázie by podľa Bernoláka zaiste priniesla slovanskej reči palmu víťazstva, keby sa sláva reči merala podľa používania, známosti a rozšírenosti.
Bernolák vyzdvihuje kladné vlastnosti slovanskej reči: jej slovné bohatstvo vystihujúce dokonca i bohatú slovnú zásobu gréčtiny a jej lahodnosť, ktorou predstihuje ostatné európske reči. Platnosť tohto názoru výstižne dokladá citátom slávneho Mateja Bela, podľa ktorého slovanská reč „ani trochu nezaostáva za vážnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliančiny a konečne ani za veliteľskou prísnosťou našej maďarčiny" (G IV—VII). Túto chválu slovanskej reči vzťahuje Bernolák vlastne i na reč slovenskú, keď tvrdí, že reč panónskych Slovákov je zo všetkých slovanských rečí „v írečitosti a prirodzenej lahodnosti najbližšie k matke reči" (G XIV).
Pre povzbudenie „uhorských Slovákov" pri vzdelávaní vo vlastnom materinskom jazyku dáva Bemolák za príklad predovšetkým Čechov, Poliakov a Rusov (G X a nasl.). Pomerne podrobne informuje najmä o gramatických a slovníkových príručkách českých. U Rusov si osobitne váži preklady cirkevných kníh z gréčtiny, rozmach duchovnej i svetskej literatúry a filologickú činnosť Slobodnej ruskej spoločnosti moskovskej. I Chorváti a Dalmatínci — podobne ako aj iné slovanské národy — zaslúžili sa podľa Bernoláka o svoj jazyk aspoň natoľko, že si zaopatrili vo svojom jazyku gramatiku, slovník a Písmo sväté. Z prehľadov uvádzaných Bernolákom je zjavná jeho široká rozhľadenosť v slovanskej filológii. Slovanskú problematiku Bemolák začleňuje do širších slovanských súvislostí a v pozitívnych stránkach slovanských dejín hľadá impulz pre ďalšie kultivovanie slovenského jazyka.
Formovaniu národnej ideológie bernolákovcov prispieva aj osvojenie si a zámerné využívanie cyrilometodskej tradície. Národná hrdosť sa podporuje i poukazom na významnú úlohu prvého slovanského spisovného jazyka, ktorý sa stal už v 9. storočí štvrtým liturgickým jazykom kresťanov (G IX). Týmto sa majú povzbudiť k práci na zveľaďovaní vlastného jazyka i dnešní Slováci, ktorí sú dedičmi slávnych cyrolometodských tradícií.
V bernolákovskom hnutí sa však zo všeobecného slovanského základu vydeľujú aj špecificky slovenské prvky. V rukopisnom úvode k Slovám (z roku 1796) Bemolák zdôrazňuje, že jeho slová sa nemajú vzťahovať len všeobecne na slovanský jazyk, ale aj na materinské nárečie uhorských Slovákov (str. 16). Na inom mieste (str. 17) zase o Slovákoch („Slavus Hungariae") konštatuje, že sa ľahšie ako iní dorozumejú aj s príslušníkmi ostatných slovanských národov, pretože v slovenčine nie je ani toľko cudzích slov, ani toľko pravidiel a výnimiek ako v iných jazykoch. Bemolák tam (str. 16) rozlišuje už aj pojmy natio a gens, národ a kmeň (str. 16). Chápanie Slovákov ako samostatného kmeňa sa zreteľne prejavilo i v Bernolákovej polemike s Bajzom v spise Ňeco o epigrammatéch (str. 19—21).
Pri bernolákovskom jazykovednom programe zavážilo aj v širšom svetovom meradle do popredia vystupujúce snaženie o jazykovú obrodu, o čistotu reči, najmä jej slovnej zásoby. Úsilie o jazykové obrodenie v susedných Čechách (najmä diela B. B albína, A. Hankeho a K. H. Tháma, ako aj obrodenecké snaženia mladých maďarských osvietenských spisovateľov na čele s Bessenyeim neboli bernolákovcom neznáme. Bernolákove záznamy o jazykovednej literatúre slovanskej, francúzskej, nemeckej a talianskej v jeho bibliografickom rukopisnom spise, v jeho jazykovedných dielach i v jeho knižnej pozostalosti svedčia o jeho záujme aj o európsku jazykovedu. Z Gramatiky (G XII) sa opäť dozvedáme, že Bernolák sledoval i filologickú aktivitu moskovskej Slobodnej ruskej spoločnosti a francúzskej Académie Francaise, a aj úsilie Francúzov na čele s Richelieuom o odstraňovanie zastaraných a uzákoňovanie nových, úzom vynútených slov.
Jazykovedné vystúpenie Antona Bernoláka je už výrazom formujúceho sa novodobého slovenského nacionalizmu. Od širokého slovanského základu, diferencovaného do polovice 18. storočia len politicko-teritoriálne, dospievajú bernolákovci ku kmeňovej diferenciácii Slovanov a ku koncepcii samostatného „slovenského kmeňa" so slovenčinou ako slovanským dialektom. Dominantná ideologická pohnútka Bernolákovho kodifikátorského činu spočíva síce ešte v ideológii slovenskej národnosti v osvietenskom chápaní, ale už do nej preniká utvárajúca sa ideológia novodobého slovenského národa, ktorá sa odráža aj v chápaní spisovnej slovenčiny ako jazyka celonárodného, nie ako jazyka s úzkym konfesionálnym zameraním.
Bernolákovo uzákonenie spisovnej slovenčiny významne podporilo snahy o zjednocovanie a organizovanie národných síl. Pomocou Bernolákovej slovenčiny sa slovenskému národu otvárajú dovtedy nezvyčajné možností duchovného rastu, rozkvetu literatúry a rozvoja kultúry a začína sa u Slovákov budovať—podľa Fándlyho slov —ak už nie „zlatý", tak aspoň „strieborný" vek.
Z Bernolákových jazykovedných prác je priebojnosťou hlásaných myšlienok pozoruhod­ná najmä jeho Dizertácia, v ktorej sa zdôrazňuje nevyhnutnosť usmerniť vývin slovenského spisovného jazyka a starať sa o jeho kultúru. Ako prvý krok k vonkajšiemu ustáleniu spisovnej slovenčiny sa tu naznačujú možností, ako zjednodušiť slovenský pravopis. Navrhované pravopisné úpravy, i keď nadväzujú v jednotlivostiach i na sporadicky sa vyskytujúci spôsob ortografie v starších slovenských pamiatkach, predsa upútavajú svojou systémovosťou a dôslednosťou. Bernolák, vychádzajúc zo staršej Quintilianom hlásanej zásady _"píš, ako počuješ", riešil otázku pravopisu na základe fenologického vzťahu grafémy a fonémy. Preto odstránil viacero zbytočných písmen (písanie j miesto i, v miesto u, písanie zložiek, ako ss, cz ap., písanie y, q, x ap.) a jednotne upravil písanie mäkkých slabík (dôsledne len s diakritickým znamienkom). Nedôslednosťou Bernolákovej pravopisnej úpravy bolo iba ponechanie dvoji­tého w. Bernolákov zásah do slovenského pravopisu bol premyslený a vo vtedajšej slovenskej jazykovednej literatúre originálny.
Bernolákovo usmernenie spisovného jazyka v gramatických otázkach (v práci Gramatica slavica, 1790) sa v minulosti náležíte nedoceňovalo. Staršie globálne hodnotenia dokonca neraz hrubo skresľovali vedeckú hodnotu a praktický význam Bernolákovej Gramatiky. Na základe novšieho podrobného rozboru je však zrejmé, že Bernolák vo svojej Gramatike podal ucelený pohľad na gramatickú stavbu spisovnej slovenčiny.
Pri otázkach tvorenia slov (v diele Etymologia vocum slavicarum, 1791) vystupuje do popredia Bernolákova priamočiara závislosť od českých predlôh, najmä od P. Doležala a V. J. Rosu. Základným nedostatkom tejto práce je nekritické podľahnutie preexponovanej súdobej slovotvornej móde. Bemolák si neskôr pravdepodobne aspoň sčasti uvedomil, že mnohé slová v Etymológii tvoril nesprávnym slovotvorným postupom alebo zbytočne, a preto ich už v Slovári neuvádzal.
Bemolák sa zaslúžil aj o lexikografické spracovanie slovnej zásoby spisovného jazyka v piatich zväzkoch Slovára. Hoci je v ňom aj pomerne veľa nepoužívaných slov, veľa odkazových hesiel, predsa prevažná väčšina zaznamenaných slov je verným svedectvom o používaní a o významovom členení slov v prvom období spisovnej slovenčiny. Bernolák vo svojom Slovári vynaložil veľa práce aj na rozlíšenie slovenskej podoby slov od českej zo stránky hláskoslovnej, slovotvornej a lexikálnej, ako aj na obohacovanie slovnej zásoby spisovného jazyka mnohými synonymami. V úsilí o rozvoj slovnej zásoby však zašiel priďaleko, vymýšľajúc neraz i nové, neexistujúce slová. Robil to podľa vtedajšej dobovej módy, podľa vzoru českých slovnikárov.
Bemolák pri uzákoňovaní spisovného jazyka nadviazal na západoslovenskú jazykovú kultúrnu tradíciu, ale dopĺňal spisovný jazyk i prvkami stredoslovenskými a celonárodnými, pričom eliminoval z neho značný počet nepotrebných bohemizmov. Pravda, mnohé zaužívané a potrebné slová českého pôvodu, najmä termíny, ponechával

Bernolák obohacuje spisovný jazyk aj o mnohé nové prvky z ľudového jazyka, z nárečí, najmä západoslovenských a stredoslovenských. Hoci z Bernolákovho postoja k otázke prameňov spisovného jazyka nie je nijako zjavné, že by videl práve v nárečiach prameň obohacovania spisovného jazyka, predsa nemožno poprieť skutočnosť, že by bol obchádzal nárečia a vôbec živý jazyk ľudu. Na základe rozboru Bernolákových jazykovedných prác je zjavné, že Bernolák poznal slovenské nárečia — západoslovenské í stredoslovenské — a to pomerne veľmi dobre. Preukazné dôkazy na to, či poznal aj nárečia východoslovenské, sme nenašli. Bernolák nijako nepreferoval niektorý miestny dialekt. To, že v jeho kodifikácii vidieť predovšetkým západoslovenský základ (a to zväčša trnavský), súvisí najmä s okolnosťou, že nadviazal na kultúrne a jazykové tradície slovenčiacej západoslovenskej literatúry, ktorá vychádzala predovšetkým z kultúrneho trnavského centra, ako aj s okolnosťou, že sám Bernolák pôsobil v rokoch písania a vydávania svojich jazykovedných prác na západnom Slovensku. V Bernolákovej kodifikácii nemožno však iba jednostranne vyzdvihovať jej trnavský nárečový charakter, ale treba v nej zdôrazniť širší západoslovenský základ. Značný je podiel Bernolákovho rodného hornooravského nárečia pri voľbe mnohých znení pre spisovný jazyk.
Bemolák sa pri ustaľovaní spisovnej reči opieral nielen o praktické poznanie slovenského jazyka, ale aj o staršiu jazykovednú literatúru. Využíval najmä české gramatické príručky a slovníky a západoslovenskú jazykovednú a slovníkovú literatúru. Neraz však podopieral svoje argumenty aj paralelami z iných slovanských i neslovanských jazykov (najmä v Dizertá­cii). Nebol však vždy dosť kritický k používanej jazykovednej literatúre. Podľahol jej vzoru najmä v terminologickej časti Etymológie (celé odseky takmer doslovne prepisuje od Doležala a sčasti aj od Rosu) a pri uvádzaní novotvarov v Slovári. Menej nápadné sú vplyvy českých jazykovedných predlôh a vôbec českej literárnej tradície na Slovensku v oblastí hláskoslovia a tvaroslovia Bernolákovej spisovnej slovenčiny.
Význam Bernolákovho vystúpenia nespočíva iba v odbornej hodnote jeho jazykoved­ných prác. Závažný je aj spoločenský dosah Bernolákových kodifikátorských spisov. Bernolá­kovo úsilie, aby „slovenské nárečie od českého správne odlíšil" (Slovár I, s. 9), zohralo významnú úlohu pri upevňovaní vedomia o osobitnosti slovenského „kmeňa", pri formovaní slovenského národného povedomia a pri organizovaní jazykového a kultúrneho spoločenstva Slovákov i pri roznecovaní literárneho života na Slovensku. Národné sebavedomie bernolá­kovcov a ich kultúrna aktivita pôsobili ako príťažlivý príklad i na štúrovskú generáciu. Štúrovci sa otvorene hlásili k bernolákovskej tradícii.
Hoci sa bernolákovčina natrvalo neujala ako spisovný jazyk (čo sa vysvetľuje oslabením hospodársko-politicko-kultúrnej dôležitosti západného Slovenska koncom 18. storočia, a v tom zmysle i okrajovosťou jej v podstate západoslovenského nárečového východiska, ako aj retardačným vplyvom nábožensko-jazykových tradícií u slovenských evanjelikov), predsa treba pokladať Bernolákovu spisovnú slovenčinu za priam nevyhnutnú fázu v dejinách spisovného jazyka Slovákov, ktorá tvorí organické spojivo medzi kultúrnou západoslovenčinou a Štúrovou spisovnou slovenčinou. Bernolákova a Štúrova slovenčina predstavujú vlastne dve rozličné formy toho istého národného jazyka na jeho rôznom vývinovom stupni.