Naproti
Kazimírovi Saskovi, ktorému sa v jeho kronike premiešali udalosti z 8. a 19.-20. júna, podáva
Július Vágovits vyčerpávajúce svedectvo o udalostiach tých dní:
„Úrady začali pomaly fungovať, taktiež sa otvorili obchody, no pokoj bol iba zdanlivý, pretože už 12-stého poobede sa začala šíriť správa, že sa maďarské červené jednotky opäť blížia od Strekova k Novým Zámkom. Červení, ktorí ustúpili až k Párkáňu, totiž dostali nové posily a pripravovali sa na útok. Mešťanosta, ktorý v sebe necítil dostatok duševných síl k prestátiu ďalších útrap, požiadal nadriadené orgány o zdravotnú dovolenku a opustil mesto. Vedením mesta poveril župan Milan Višňovský policajného kapitána.
Po niekoľkodňovom tichu doľahla na obyvateľov mesta správa o blížiacich sa červených ako blesk z jasného neba. Blížiace sa nebezpečenstvo vyvolávalo v srdciach obyvateľstva strach. Je však nepopierateľné, že mnohí sa navzdory strachu nádejali, že Česi budú z mesta predsa len vyhnaní.
Uprostred rozporuplných pocitov videlo obyvateľstvo, že sa postupne navrátivšie úradníctvo znova začalo baliť a odchádzať, iba najdôležitejší úradníci ostali na svojich miestach, no aj tí v pohotovosti. Rozruch dosiahol svoj vrchol 18. júna, kedy znova obsadili mesto silné československé jednotky. Teraz už každý vedel, že sa predošlé hrôzy zopakujú. Toho dňa poobede sa nad mestom objavili lietadlá a bolo možné počuť vzdialené dunenie diel. 8. maďarská červená divízia plnou silou tiahla na Nové Zámky. S príchodom noci už začalo delostrelectvo červených ostreľovať mesto. Ľudia si znova smutne povzdychli „Zajtra je sviatok Božieho tela.“
19. júna bol totiž sviatok „Božieho tela“, jeden z najkrajších katolíckych sviatkov. Podľa starej tradície bolo zvykom, že od skorých ranných hodín zneli z kalvárie, bývalej Forgáčovej bašty, na počesť Pána výstrely z mažiarov a tieto zneli počas celého dopoludňajšieho obradu. Obyvateľstvo Nových Zámkov ešte nikdy nemalo taký sviatok „Božieho tela“ ako 19. júna v roku 1919. Dva dni bez prestania duneli delá a vybuchovali granáty a šrapnely. Červení do mesta, na československých vojakov, a tí zasa naspäť na červených. Tento delostrelecký súboj trval dva dni bez prestania. Obyvateľstvo sa znova schovalo do pivníc a s obavami čakalo na ďalší vývoj.
Červená armáda útočila na mesto z troch strán, zo severu, teda od Bánovskej Kesi, z východu, teda od Komárna, resp. Párkáňu a z juhu, teda od Aňale, takže bolo mesto takmer úplne obkľúčené a iba západné, poprípade severozápadné časti boli voľné. Mimoriadne silný pechotný útok viedli zo strany továrenskej štvrte. Boje pechoty sa neustále stupňovali, čo sa dalo rozpoznať podľa hustej paľby a neustávajúceho štekania guľometov, do ktorého sa miešali výbuchy granátov.
20. júna, o 6. hodine rannej, sa II. prápor leg. 35. pluku a 7. domobranecký prápor s podporou francúzskych bombardérov, po ťažkých bojoch, opätovne zmocnil Bánovskej Kesi na severovýchodnej strane mesta, ktorá bola v rukách červených. Československé jednotky boli v to ráno posilnené o 300 mužov 3. domobraneckého práporu. Maďari v skorých popoludňajších hodinách rozšírili rozhodnými akciami svoje pozície o 8 km. Na rozkaz podplukovníka Bonneaua zaútočila 3. stotina 7. domobraneckého práporu a 3. domobranecký prápor, s podporou obrneného vlaku, na stred maďarských pozícií, s tým cieľom, že preniknúc cez železničný most, obsadia ľavý breh Nitry, aby sa odtiaľ, po zapojení ostatných jednotiek mohol viesť všeobecný útok.
Útok začali okolo 4. hodiny, za sprievodu mimoriadne silnej delostreleckej a guľometnej paľby. Pancierový vlak už bol takmer na druhej strane železničného mosta, keď zrazu jedna časť podmínovaného mosta s obrovským hlukom vyletela do vzduchu a vlak ostal nehybne stáť s posledným vozňom visiacim vo vzduchu. Maďari zasypali pancierový vlak strašnou paľbou. Na to sa československé jednotky, po vydaní náležitých rozkazov, pustili do všeobecného útoku, vedeného veľkou silou popri trati. Večer okolo 6. hodiny sa rozpútal rozhorčený boj v okolí továrne na spracovanie kože, kde sa rozpútal bodákový boj muža proti mužovi. Večer o 7. hodine bol vyhodený do vzduchu nyárhídsky drevený most a k tuhým bojom došlo aj na tomto úseku. Strašné boje skončili až okolo 9. hodiny po ťažkých stratách na oboch stranách. Celú noc bolo hrobové ticho, len tu a tam bolo možné počuť jeden, či dva výstrely.
Ráno, 21. júna už bolo úplné ticho, zvuky boja sa celkom vytratili. Nikto nepoznal dôvod tohto nepríjemného ticha. Ľudia sa odvážili do ulíc a navzájom si predávali zvesť, že červení ustúpili. Až o niekoľko mesiacov neskôr som sa dozvedel, že červení sa museli stiahnuť na príkaz dohodových mocností. Práve pre to ma nesmierne prekvapilo rozhodnutie československého velenia, aby bolo obyvateľstvo nasadené na kopanie zákopov a stavbu drôtených zábran pozdĺž brehu Nitry (k tomuto došlo podľa K. Saskóa 7. augusta – pozn. autora)
. Tieto však už využité neboli , preto ich neskôr zasypali a drôty odstránili.“
Ustupujúce jednotky Maďarskej červenej armády boli vytlačené na líniu Bajč – Dvory nad Žitavou. Ďalší postup mala jednotkám majora Bonneaua zabezpečiť podpora uvoľneného pancierového vlaku, no dovtedy už stihlo 24. júna o 5. hodine vojsť do platnosti prímerie. Za takýto zvrat možno v nemalej miere vďačiť majorovi Jiřimu Jelínkovi, ktorý v kritickej chvíli strhol vojakov osobným príkladom do útoku, počas ktorého bol smrteľne ranený. Generál Mittelhauser osobne povýšil umierajúceho a dekoroval ho vlastným vojnovým krížom. Neskôr bola na jeho počesť osadená pamätná tabuľa na pilier železničného mosta a ďalšia na budovu Sokolovne. Kazimír Saskó v súvislosti s Jelínkom píše:
„Telo Jiřího Jelínka dočasne uložili do krypty nedávno postavenej kaplnky lekárnika Oszkára Duscheka na cintoríne na Slovenskej ulici. Miestna posádka vyšla k jeho hrobu na sviatok Všetkých Svätých, kým ho nepreviezli do Prahy . Na jeho tamojšom pohrebe sa zúčastnil aj prezident Masaryk“
Ďalšie riadky sú venované popisu škôd a následným udalostiam:
„Tieto vojnové udalosti spôsobili škody aj na budovách, obzvlášť v budove gymnázia a jeho zariadení, kde boli úplne zničené knižnice, ako aj fyzikálne a chemické laboratóriá spolu s ich vybavením, rovnako tak bola poškodená továreň na spracovanie kože a jej zariadenie. ... Mimoriadne veľký problém spôsobovalo ošetrovanie ranených a chorých, ktoré organizoval riaditeľ nemocnice Dr. Ernő Hückl.
25. júna sa uskutočnila slávnostná prehliadka víťazných vojsk na námestí Lajosa Kossútha, vedená majorom Bonneauom.
Keďže boje skončili, pustili sa vládne orgány do likvidácie vnútorného nepriateľa. Na základe nariadenia vládneho povereníka nesmeli podozrivé osoby, či už muži, alebo ženy, opúšťať svoje domovy. Mužov vo veku medzi 18 – 45 rokov, ktorí boli, podľa informácií získaných z dôverných zdrojov, členmi boľševického hnutia, internovali do Terezína. Po skončení bojov sa vrátili niektorí zo železničiarov a podaktorí z tých, ktorí v rámci Červenej armády bojovali proti Československej armáde. Títo boli postavení pred vojenský súd.
27. júna sa zastupujúci mešťanosta, na základe nariadenia mestského veliteľa Bonneaua, obrátil na obyvateľstvo s vyhláškou, na základe ktorej sa majú, počínajúc od 8.00 hod. 28. 6. 1919 do 48 hodín hlásiť na mestskom úrade:
V sobotu 28. 6. medzi 8. až 10. hodinou všetci, ktorých priezviská sa začínajú na A – F
10.-12. hod. G – L
14.-17. hod. M – P
V nedeľu 29. 6. medzi 9. –12. hod. R – Z
Každý, kto tento rozkaz nesplní, bude považovaný za odídenca a v zmysle československých nariadení majú byť zhabané majetky ako odídencov, tak i jednotlivcov účastných na boľševickom hnutí. Z týchto príjmov budú zaplatené vojnové škody.“
Takto skončili júnové udalosti v Nových Zámkoch.
Použité fotografie sú zo zborníka "Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919" (nákladom Slovenského Chýrnika J. Zimák Bratislava 1936)
Mgr. Pavol Rusnák 
11-06-20 
3,746 