Obsah zborníka:
Jozef Butvin, Úvodom
Július Mésároš, Národnostný zápas Slovákov v druhej polovici 19. storočia
Jozef Butvin, Slovenský národný pohyb a ľudové petície na Spiši v 60. rokoch 19. storočia
Ladislav Tajták, Maďarizačné tendencie na východnom Slovensku v druhej polovici 19. storočia
Imrich Sedlák, Slovenské študentské snahy na východnom Slovensku v 19. storočí
Augustín Maťovčík, Vplyv Matice slovenskej na formovanie slovenského národného života na východnom Slovensku v prvom období jej účinkovania
Rudolf Chmel, Maďarizačný aspekt v slovensko-madarských literárnych vzťahoch
Pavol Petrus, Maďarizácia a literárny proces v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia
Anton Bolek, Hviezdoslav a Tajovský ako pamätníci maďarizácie na východnom Slovensku
Edmund Hleba, Samo Tomášik a maďarizačné tendencie na prešovskom kolégiu
Juraj Valiska, Maďarizácia a zmeny mien
K situácii v čase poriadania konferencie: Prvá polovica roku 1968 bola obdobím postupnej eskalácie slovensko-maďarských vzťahov, aj keď tie boli len sekundárnou šachovnicou slovenskej politiky primárne zameranej na získanie nových inštitúcií a úradov v Bratislave - "federácie" - k čomu slovenská politika spela od čias, ako sa husákovské kádre vracali do straníckeho a spoločenského života po nedobrovoľnom silenciu a čoho vonkajším vyjadrením bol manifest "Tu žije národ" z júna 1965.
Konfrontácia s Maďarmi pokračovala v bode, kde v máji 1948 skončila. Z rovnakého bodu chcel pokračovať i Daniel Okáli, býv. predseda presídľovacej komisie, ktorý vystupujúc na matičnom zhromaždení v Košiciach žiadal pokračovať vo výmene obyvateľstva. Príslušníci maďarskej menšiny protestovali presne podľa očakávaní, a boli vďačným médiom, provokovaním ktorého bolo možné mobilizovať ospalé masy slovenského obyvateľstva.
V samotnej maďarskej komunite i bez toho prebiehal búrlivý proces vnútornej diferenciácie, v ktorom zaznievala ostrá kritika do vlastných radov - na adresu Gy. Lörinca, Istvána Fábryho a spol. Stále nástojčivejšie zneli požiadavky na zrovnoprávnenie príslušníkov menšiny a otvorenie otázky povojnových etnických čistiek a odškodnenia ich obetí. V posledne menovanej veci vzbudili azda prehnané očakávania niektoré publikácie Juraja Zvaru, ktorý ako profesor Vysokej školy politickej nepôsobil priamo v aparáte KSS a nevyjadroval všeobecnú mienku keď hovoril o "chybách", "neprávostiach" a "nesprávnostiach" v povojnovej politike strany. V rovnakom čase napr. G. Husák nazýval reslovakizáciu "hlúposťou" - lebo kto by sa už mal ospravedlňoval za nejaké úsmevné hlúposti....
Prešovská konferencia
Význam prešovskej konferencii bol v tom, že ňou sa akademická scéna v podmienkach uvoľňovania a demokratizácie pokúšala nastaviť nové mantinely a zrekonštruovať obraz maďarskej menšiny v spoločenských vedách tak, aby prekryla povojnové zločiny na nej spáchané a mohol byť na ňu opätovne premietnutý tradičný obraz nepriateľa. Perzekučný blud "maďarizácie" bolo potrebné kriesiť dostatočne zoširoka, ale tiež dostatočne citlivo, aby sa celkom nereprodukovala genocídna rétorika sprevádzajúca etnické čistky na južnom Slovensku v r. 1945-48, ktoré ostávali tabu.
Účastníci sa pasovali so svojimi obvyklými ontologickými problémami - keďže nerozlišovali medzi dejmi a ich artikuláciou národnými dejateľmi, panslávi boli súčasne dobrými uhorskými vlastencami aj pioniermi ČSR. Zachovanie svojrázu obyvateľov východného Slovenska bolo kvalifikované ako pokus uhorských úradov dezintegrovať slov. národné hnutie. Maďarizácia bola takým prípadom jazykového útlaku, pri ktorom absentovala hospodárska diskriminácia ("jazyková otázka jest otázkou hospodářskou" Masaryk). Účastníci sa nijako zvlášť nezamýšľali ani nad rébusom, ako mohol decentralizovaný štát uskutočňovať centralizovanú maďarizačnú politiku a to ešte v podmienkach autonómie slovenských evanjelikov...
Jedným zo zaujímavejśích bol príspevok čerstvého kandidáta lierárnych vied
R. Chmela, ktorý dostal príleźitosť absolvovať svoj "iniciačný rituál" a prehovoriť o "maďarizácii v literatúre". Dr. Chmelovi sa viditeľne neveľmi darilo uchopiť predmet svojho referátu:
Otázka slovensko-maďarského pomeru je i v literárnom vývine dosť často zdôrazňovaná, žiaľ, bez nejakej hlbšej analýzy materiálu a historickej podmienenosti recepcie maďarskej literatúry na Slovensku. Okrem li-terárno-sociologických hľadísk budeme problematiku traktovať na pozadí slovensko-madarských literárnych vzťahov, ktoré vo väčšej-menšej miere s tematikou súvisia. Pritom je jasné, že nemožno celý problém slovensko-madarských literárnych vzťahov zjednodušiť na otázku maďarizácie. Treba hneď úvodom povedať, že i s pojmom maďarizácia nemožno pracovať ako s niečím vopred daným, vypreparovaným, že do takéhoto zložitého organizmu, akým slovenská i maďarská literatúra nesporne je (predovšetkým v 19. storočí), zasahuje v rôznych momentoch, v rôznej intenzite, proste, premenlivosť tohto fenoménu nie je dôvodom k jeho zjednodušovaniu. Preto sa raz otázka javí vypuklejšie, inokedy zastreté, resp. úplne absentuje. Napokon v literatúre nemožno všetko natiahnuť na kopyto bezuzdnej maďarizácie; vo svojom imanentnom založení sa jej často vyhýbala.
Naopak, veľmi citlivo a plasticky dokázal poňať aktuálnu realitu. Už vtedy bol vycibreným diplomatom a potenciálne konfliktné témy odkazoval na "ďalší historický výskum" riadiac sa zlatým pravidlom "kto získa čas, zachová si tvár"...
Otázka maďarizácie v slovenskom kontexte bola už viac razy spracovaná, aj keď je na tomto poli práce stále dosť, predovšetkým v základnom heuristickom výskume. Na oblasť skúmania slovensko-madarských vzťahov platia viacej ako inde slová, že historikovo dielo bezprostredne odráža spoločnosť a dobu, v ktorej historik žije. Vidno to napr. na chápaní problematiky revolúcie 1848/49, ktorá je predmetom protichodných diskusií na slovenskej i maďarskej strane a aj keď sa hľadiská vyjasňujú, len málo sa približujú. Dovolím si k tejto otázke povedať aspoň niekoľko poznámok, kým prejdem k vlastnej tematike príspevku.
O nesystematickosti štúdia problematiky svedčí aj fakt, že sa začína o otázkach hovoriť len pri jednotlivých výročiach, či polemických vystúpeniach. Tak stopäťdesiate výročie Štúrovho narodenia bolo impulzom k zamysleniu sa nad politickými aspektami štúrovského pohybu, vrcholiaceho v revolučných rokoch 1848/49, ktoré sme dosiaľ hodnotili značne vulgarizátorsky. Štúrovský nacionalizmus — obranný pred maďarizačnými snahami, ktoré nastupujú najmä po roku 1830 — hodnotí D. Rapant ako výsostne pokrokový, lebo zastupuje všetky vrstvy a zacielenosť slovenského nacionalizmu proti maďarským feudálom a vládnúcej triede chápe ako zjav zákonitý a prirodzený[5]. Bude potrebné tento východiskový problém obidvoch nacionalizmov zhodnotiť komplexnejšie, predovšetkým však bude potrebné skorigovať simplifikujúce hodnotenia, ktoré paušálnymi tvrdeniami, najčastejšie o „tragédii" slovenského pohybu v revolučných rokoch, chceli otázku vyriešiť a tým spečatiť jeho „reakčnosť". Z aspektu vývoja slovensko-madarských vzťahov v tomto období bude nutné zhodnotiť snahy Sama Vozára, ktorý sa v brožúre Hlas od Tatier (vydanej posmrtne r. 1851) snažil o „slovensko-maďarské vyrovnanie" bez vplyvu maďarskej aristokracie, s nezávislosťou slovenského života od maďarských vládnucich tried atď. Ľ. Štúr v kritike Vozárovej brožúry však nadlhšie určil líniu ďalšieho vývoja slo-vensko-maďarského pomeru (ktorý sa nakrátko, ale intenzívne snažili preklenúť príslušníci Novej školy slovenskej), vyhlásiac: „Ale je nie opatrnô, aby sme sa spájali s Maďarmi... Nechceme maďarskieho priateľstva a milosti jich nepotrebujeme"[6]. Z Vozárových náhľadov na vzťahy Slovákov a Maďarov vidno, že chcel problematiku riešiť odlišnejšie od štúrovského jadra, pričom možno dedukovať, že podobné názory zdieľali viacerí štúrovci (preto im Stúr venuje takú obsiahlu recenziu). Tieto tendencie však možno dokázať aj v súvislosti s Vozárovými predrevolučnými náhľadmi. Treba tu pripomenúť citát z listu jedného z „najaktívnejších exponentov tejto odlišnej koncepcie slovenskej politiky Janka Kráľa z 7. II. 1848 Samovi B. Hroboňovi — »medzitým od Maďarov sa odtŕhať je nezmysel..., ale musíme s nimi byť, s nimi pracovať na zvelebení krajiny a skrz to si uznanie v krajine ako Slováci vydobýjal — a ukazuje sa jasnejšie, že Vozár so svojou interpretáciou vzťahu k Maďarom nebol osamotený, ako by sa na prvý pohľad zdalo po prečítaní Štúrovho odsúdenia. Veď Vozárove porevolučné pohnútky k Hlasu sú celkom podobné spomenutým Kráľovým predrevolučným slovám.[7]"
Maďarizácia nebola vo všetkých obdobiach rovnako intenzívna, bezprostredne súvisela s rastom politických ašpirácií maďarského národného hnutia. Z tohto hľadisla v druhej polovici 19. stročia je B. Grunwald predstaviteľom mladého maďarizačného hnutia, ktoré malo svoju silu, kým napr. J. Rákosi je reprezentantom maďarizácie v jej úpadku i v kríze monarchie (výrazne proti tejto maďarizácii vystupovali napr. E. Ady, O. Jászi). Skutočnosťou však zostáva, že Koloman Tisza známym výrokom z decembra 1875 „Niet slovenského národa!" (je to obdoba hesla, ktoré Turci vyhlasovali o Balkáncoch] „zjednotil" celú slovenskú politiku do ešte tuhšieho protimaďarského nacionalizmu. Za takýchto okolností ťažko je hľadať historikovi pozitívne momenty vo vzájomných vzťahoch alebo aspoň takéto snahy vo vývoji obidvoch národov. Aj keď sa vyskytli ojedinelí politici pokrokového zamerania (napr. Lajos Mo csáry, ktorý viedol zápas za zrovnoprávnenie národností, bojoval za Slovákov v parlamente v čase zatvárania gámnázií, Matice slovenskej, za záujmy Slovenskej muzeálnej spoločnosti — dopisoval si s A. Kmeťom atd.[8]), celkove však možno povedať, že od vývinu národnostnej otázky, t. j. od konca 18. storočia až do konca prvej svetovej vojny (a modifikovane i po prevrate, aj keď jednotlivé obdobia majú svoje špecifické črty) sa vzájomný slovensko-maďarský pomer vyvíjal skôr divergentne ako naopak; konzekvencie toho žijú, priznať si to musíme, ešte i dnes, ako to nedávno napísal VI. Mináč: „vzťah k Maďarom utváral nielen naše národné osudy, ale aj povedomie národa či jeho dušu. Po mnohé desaťročia sme existovali najmä tým, že sme sa odrážali od Maďarov, že sme sa nepoddávali, že sme boli mimo nich a proti ním: bol to lakmusový papier našej existencie. Nenávisť vošla do krvného obehu; je to skoro mytologická nenávisť."[9] Aj keď cítiť z týchto slov silnú publicistickú nadsádzku, predsa len vyjadruje istú náladu, ktorá je v slovenskom (a opačne i v maďarskom) národe zafixovaná. Pravdaže, Mináč sa mýli, keď sa nazdáva, že slovenský národ sa realizoval odrážaním, nenávidením Maďarov ap., že mal v nich svoj lakmusový papier. Žiadny národ sa neuskutočňuje len smerom von, ale predovšetkým — a hlavne — interne, dovnútra, determinovaný mnohými komponentami; zmysel jeho dejín je teda v ňom a len druhotne mimo neho.[10]
Národnostná otázka je u Slovákov i u Maďarov obzvlášť citlivá, preto sú pri jej riešení disproporcie v hodnotení z jednej i z druhej strany - náchylnosť k obviňovaniu z rôznych postranných úmyslov. Pravda, historik, i literárny historik, musí každú skutočnosť, formuláciu preveriť, kým uzatvára z ne] vývody, lebo sa môže stať, že mechanicky, vul-garizätorským prístupom problém ešte viacej znejasní. Tak napr. S. Csanda mechanicky prenáša ideálne podmienky do doby, ktorá bola určovaná úplne inými, veľmi protirečivými momentami, keď píše: „V roku 1881 znovu začal vychádzať dodnes najznámejší slovenský časopis Slovenské pohľady, v ktorého kritike dlhý čas vládla protipetöfiovská a protimaďarská predpojatosť, ktorej príčiny treba hľadať, prirodzene, vo vládnúcej triedne protinárodnostnej politike. Aj to však treba pritom poznamenať, že vodcovia maďarskej opozície videli maďa-rizujúci šovinizmus v takej prostej skutočnosti, keď v školských záležitostiach vrchnosti žiadali, aby sa v slovenských školách vyučovala aj maďarčina. Vládnuca trieda mala nepochybne temné maďarizačné snahy, ale vo viacnárodnostných štátoch aj inde odvtedy všeobecne sa vyučuje jazyk najväčšieho národa, čo nemožno vysvetliť len asimilač-nými snahami, lebo z hospodárskych a spoločenských príčin jeden štát potrebuje, aby sa jeho občania medzi sebou dorozumeli. "[11]
Stará feudálna „Natio hungarica" sa pomerne rýchlo zmenila v druhej polovici 19. storočia na reakčný „magyar nemzeti állam, egységes politikai nemzet" (maďarský národný štát, jednotný politický národ). Bela Grúnwald formuluje tieto výbojné ciele takto: „Našou misiou nie je, aby sme dobýjali a šírili sa mimo krajiny... Naša misia je v rámci hraníc krajiny a pozostáva z toho, aby sme zaplnili tento štát do naj-krajnejších hraníc, zaujmúc v ňom postavenie, ktoré svojou početnou, majetkovou, morálnou a duchovnou prevahou, historickým významom sme oprávnení zaujať; naplňme celú krajinu maďarským národným duchom; v záujme našom a ľudstva zdvihnime k sebe a zušľachtime cudzie a zaostalé rasy obývajúce krajinu; upevrííme maďarský štát (rozumej Uhorsko), zabezpečíme do budúcnosti jeho existenciu, zlomme všetko, čo by mohlo byť nebezpečné pre maďarský štát a udržme spolu so štátom šľachetnú maďarskú rasu a nepripusťme, aby zahynul, aby podľahol národným rasám, ktoré stoja hlboko pod ním, nedovoľme, aby sa dostal do služobného postavenia tam, kde cez tisícročie vládol a bol by mohol vládnuť naveky."[12]Maďarské vládnuce kruhy však so snahou zaslepiť vlastný ľud, takisto utláčaný, vyhlasujú národné hnutie za ohrozovanie uhorského štátu a tým i maďarského národa. „Z tohto vyrastá i strašiak panslavizmu, ktorý využívajú, lepšie povedané zneužívajú na potláčanie národných hnutí a na zdôvodňovanie panmaďa-rizmu v Uhorsku. Možno teda povedať, že domnelého strašiaka panslavizmu splodil v Uhorsku skutočný panmaďarizmus."[13] Tu však tiež nemožno vynášať všeobecné súdy, treba diferencovať a neslobodno zabúdať na osobnosti, ktoré nezdieľali vždy názory vládnucich kruhov. Napr. o Pálovi Gyulaim píšu, v kladne hodnotiacom nekrológu roku 1909 Národnie noviny: „Roku 1876 Gyulai strhal nemilosrdne Belu Grünvalda pamflet A Felvidék ako nesolídnu, otravnú a surovú písačku biedneho literárneho diletanta. Líž za tento krásny, svobodný čin zaslúži si Gyulai spomienku slovenských duší."[14]
Pritom hodno poznamenať i to, že Gyulai bol vždy na strane vládnucich kruhov a v literatúre až do začiatku 20. storočia vystupoval proti revolučným a progresívnym výbojom. Ešte vypuklejšie tieto skutočnosti vynikajú u Jenó Rá-kosiho, u ktorého sú z tohto hľadiska zaujímavé listy Jozefovi Skultétymu. Rákosi, napriek svojím víziám o tridsaťmiliónovom maďarskom národe, ako vysvitá z jeho listov, mal záujem aj o slovenské skutočnosti. Ako novinár, spisovateľ a vydavateľ Budapešti Hirlapu, vyzýval Škultétyho k spolupráci. Štkultéty napísal pravdepodobne ostrý článok, ktorý (ako vidno z Rákosiho listu z 12. IX. 1899 Rákosi nechcel uverejniť preto, „lebo keď cielime k tomu, aby sme sa navzájom porozumeli a navzájom si boli užitoční, tak uverejnením takého článku sa od cieľa vzdialujeme, a nie približujeme. Myslenie, chápanie naše je naozaj odlišné, verím však, že jedno druhé nevylučuje. Ja mám rád slovenský ľud a ochotne poslúžim mravným, hmotným a citovým záujmom a môžem povedať, že i priateľstvo či dobrá vôľa Budapešti Hirlapu sú v Uhorsku čosi hodné."
[15] Bude vecou ďalšieho historického výskumu tieto fakty dať do súvislosti, objasniť ich a uviesť na správnu mieru. Z uvedených metamorfóz vidno, aká zložitá je problematika maďarizácie vo svojich konkrétnych podobách a formách. V ďalšom výskume budú nacionalistické, aprioristické konštrukcie časom vari ustupovať, aj keď neviem, či budeme môcť v blízkej budúcnosti akceptovať slová českého historika Fr. Grausa: „V druhej polovici 20. storočia nemožno už tiež použiť »národ« ako najvyššiu mieru hodnôt, ako to učinila napr. výrazne česká historiagrafia cez dlhé obdobie - v súčasnosti, so svojím už i zjavne svetovým dianím, toto kritérium nevystačí."[16]
Nemenej zaujímavým príspevkom bol aj referát
Juraja Valisku "Maďarizácia a zmeny mien", v ktorom autor poctivo zhromaždil podklady o počte žiadostí o zmenu priezviska aby prišiel k poznaniu, ktoré jeho samého muselo prekvapiť:
Roku 1887 si pamaďarčilo svoje meno 1.204 občanov včítane maloletých. Vybavilo sa 709 žiadostí. Roku 1913 už 4.199 občanov. Nápadným momentom tejto široko založenej akcie je vysoké percento židovských žiadateľov. Roku 1887 ich bolo 637, čo je 52,57 % a roku 1913 2.321, čo je 55,54 % z celkového počtu. Túto skutočnosť si možno vysvetliť hlavne tým, že popri administratívnom a ekonomickom nátlaku boli títo vystavení aj tlaku verejnej mienky, najmä zo strany farárov, učiteľov a spolužiakov. Na druhej strane však zmena priezviska odpovedala ich snahe prispôsobiť sa svojmu okoliu a stať sa jeho organickou súčasťou. Malo to aj svoju kladnú stránku, totiž že maďarské úrady neboli zaťažené antisemitizmom, naopak, usilovali sa o splynutie Židov a Maďarov za predpokladu, že sa prví prispôsobia. To sa, pravda, týkalo aj iných národností.
Poznanie ku ktorému Valiska dospel je o to cennejšie, že priamo protirečí koncepcii organizátorov konferencie a pravdepodobne i autora samotného. K fenoménu pochopenia problematiky zmien priezvisk azda prispeje, keď uvedieme modelový príklad zmeny priezviska v prostredí nezaťaženom národnostnou zášťou - prípad Allana Königsberga z Bronxu, ktorý vo svojich 17 rokoch pochopil, že sa mu v silnej konkurencii židovských komikov v New Yorku podarí skôr presadiť s anglickým menom. Zmenil si ho .... na Woody Allen.
Podujatí podobných prešovskej konferencii bolo plánovaných viac, ale po 21. auguste zápal účastníkov značne schladol. V októbri 1968 Ústav svetovej literatúry a jazykov SAV ešte stihol usporiadat v Nitre vedeckú konferenciu o slovensko-maďarských vzťahoch, ale na tému Viedenskej arbitráže sa už nedostalo. Vietorova knižka sa na pulty kníhkupectiev dostala až v septembri 1968 a na "vedeckú konferenciu" na túto tému si "vedci" museli počkať až
do marca 2011.
Chronológia slovensko-maďarských vzťahov z obdobia 1. 1. 1964 - 21. 8. 1968
Poznámky:
[5] Por. D. Rapant, Štúr a štúrovci v službe národa a pokroku, Slovenská literatúra 1965, 5, s. 439 an. Tvrdenia D. rapanta čiastočne koriguje L. Novomeský v stati Na prelome (SL 1966, 1, s. 7): „Medzi úsiliami Maďarov a Slovákov, Kossutha a Štúra, nestáli »odveké«, »Bohom dané« prekážky. J. M. H u r b a n, ktorému sotva možno prisúdiť prílišnú zhovievavosť k Maďarom vôbec a k Ľudovítovi Kossuthovi osobitne, povzdychol si v Štúrovom životopise: »Ach, ako blízko stáli st Kossuth a Stúr«, keď posudzoval argumenty £ snaženia jedného i druhého za vyslobodenie ludu spod ur-bárskych pomerov na prešporskom sneme a komentoval ich osobné zbližovanie". Problematiku rozvíril zjednodušujúci článok maďarskej historičky E. A n d i c s , Revízió alá kell-e venniink Marx és Engels nézeteit az 1848—49-es joradalomról? (Treba revidovať názory M. a E. o rev. 1848—49?), Valóság 1966, 4, s. 40 an., na ktorý reagovali viacerí slovenskí a českí historici. K problemotike por. triezvejší článok Gy. Spiru, A magyar negyvennyolc jobb megértését keresve (Hľadajúc lepšie pochopenie maďarského 48-ho), Kritika 1967, 2, s. 9 an.
[6] Pôv. SP, roč. I., zv. 4, 1851, tu citujeme z Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v r. 1848—1914, I. 1962, pripr. F. B o k e s, s. 147—148.
[7] P. Vongrej, K problému ideovej diferenciácie slovenského romantizmu, SL 1967, 3, 265. Janka Kráľa chceli Maďari údajne upotrebiť ako redaktora časopisu, ktorý mal zastávať záujmy Slovákov a Maďarov proti vláde koncom 50. rokov (por. A. Gašparíková-Horáková, Priateľstvo manželov Némcovcov s Jankom Kráľom, SL 1954, s. 98).
[8] Por. Lajos Mocsary, Válogatott irásai (Vybrané spisy), Budapešť 1958, zosta¬vil a úvod napísol G. G. K e m é n y .
[9] VI. Mináč, Tu žije národ. Kultúrny život 1965, 42, s. 1. K problematike por. i názory VI. Clementisa v brožúre Medzi nami a Maďarmi (Londýn 1943, 63 str.).
[10] Tu platia prenesené slová V. Cerného, ktoré povedal v inej súvislosti: Kritizoval existencialismus (dosaďme: národ, R. Ch) dlužno z neho samého, z jeho nitra: vejít v néj, vidét jeho očima, zaridit se v nem a zdomácnét, a jeho vlastními kategoriemi, pokud jsou správne, zvnitŕku vyvrátit a usvedčil ty, které správne ne-jsou, nebo 'jsou neúplné či falšují skutečnost". (První sešit p existencialismu, Praha 1948, s. 80).
[11] Csanda, Peťófi és a szlovákok (P. a Slováci), Irodalomtôrténeti Kozlemé-nyek, 1965, 1. s. 26—27.
[12] Grünwald, A Felvidék, Bratislava 1879, s. 18. Citujeme podľa J. M é s á r o š a, Slovanská otázka v politike..., Historický časopis 1960, č. 2—3. Pomerne
podrobnú a presnú charakteristiku stavu maďarizácie podal Vajanský v úvodníku Maďarizmus v Uhorsku (NN 1891, č. 62). Definuje tu maďarizmus, resp. maďarizáciu ako jav protináboženský, protinárodnostný, protikultúrny, protivzdelanostný, protiná-rodnohospodársky, protietický, protihumánny.
[13] J. Mésároš, Slovenská otázka v politike slovenskej buržoázie v druhej polovici 19. storočia, Historický časopis 1960, č. 2—3, s. 330.
[14] Pavel Gyulai, [Správa o smrti, jeho život a tvorba), NN, 11. XI. 1909.
[15] Maďarský originál listu je v Škultétyho pozostalosti v LAMS.
[16] Fr. G r a u s, Doslov ku knihe M. Blocha, Obrana histórie aneb Historik a jeho remeslo, 1967, s. 183.
Oto Psenak 
14-07-23 
5,871 
