Medzičasom sa usilovne učil spisovnú slovenčinu a postupne vyzrel v zapáleného národovca a autonomistu. Rýchlo postupoval v katolíckej hierarchii, v r. 1932 ho pápež vymenoval za kanonika brat. diecézy. Spolu s Pöstényim a Tisom bol členom delegácie Spolku sv. Vojtecha ktorá v r. 1937 cestovala za krajanmi do Ameriky. Po vyhlásení autonómie v r. 1938 bol zvolený za poslanca autonómneho snemu. Počas vojny bol v r. 1942 inštalovaný za správcu Dómu sv. Martina. V rámci preukazovania árijského pôvodu zistil, že je potomkom Mikuláša Zrínskeho, tak si nechal úradne zmeniť priezvisko. Bol hlavným duchovným Hlinkovej gardy, písaval úvodníky do ľudáckej tlače. "Keď za Slovenskéo štátu žiadalo Nemecko zakročiť proti Židom zakonmi, od ktorých sme sa dištancovali absenciou pri hlasovaní a protestmi, neostávalo mi nič iné, ako chrániť čím viac Židov pred neistým osudom..." píše vo svojich pamätiach. V čase evakuácie Tisovej vlády naňho zabudli a zostal na Slovensku. Po oslobodení ho - podobne ako niektorých iných poslancov - postavili pred súd. Körper do svojej smrti nemohol pochopiť, za čo ho väznili 8 rokov...
Uvádzame fragmenty z jeho pamätí, kde hovorí o svojom účinkovaní v Nových Zámkoch.
V Nitre vysvätili prvých slovenských biskupov: Dr. Karola Kmeťku pre Nitru, Mariána Blahu pre Banskú Bystricu a Jána Vojtaššáka pre Spiš. Maďarskí biskupi Bathianyi, Radnai a Párvy sa utiahli na odpočinok do Budapešti. Ani jeden z nich nevedel po slovensky.
Cez zimu som popri kaplánskych povinnostiach pokračoval v právnických štúdiách a 21. februára 1921 som zložil v Bratislave druhú štátnicu. No vtedy už boli moje dni v Topoľčanoch spočítané. Profesor náboženstva na hlavnom gymnáziu v Nových Zámkoch, Dr. Tomáš Stolár, išiel za farára do Ujlaku.
Bolo ho treba nahradiť. Ordinariát v Trnave myslel na mňa. Dostal som predovšetkým menovanie za kaplána do Nových Zámkov. 21. marca 1921 som prišiel so svojím kufrom do ošarpanej nízkej budovy novozámockej fary. Dolu na prízemí nikto. Na poschodí všetko pozatvárané. Až vzadu, z jednej izby som začul rozhovor. Otvorím dvere, a na poľnej posteli sedeli dvaja doterajší kapláni, Jóška Ürge a Jóška Letocha. Vítali ma s radosťou, ale už aj brali svoju batožinu a ponáhľali sa na stanicu. Ani jeden z nich sa viac nevrátil. Ja som si napochytro rozložil veci na poľnej posteli a išiel som hľadať principála. Na naliehavé búchanie som počul akési hundranie za dverami. Otvoril malý starý pán, novozámocký farár, titulárny kanonik Viktor Erhard.
„Som nový kaplán," predstavil som sa. „Nuž," privítal ma. „Ostatné vám povedia páni kapláni." „Tí ma len počkali, už pripravení na odchod, a odišli," vravím. „Ako to?" spýtal sa mrzuto starý pán. „Ved sa ani nerozlúčili." Z toho som videl situáciu.
Na druhý deň som sa hlásil u mešťanostu Jána Fuzeka. Hlavné gymnázium v Nových Zámkoch bolo totiž mestské, katolíckeho rázu, preto profesorov volila mestská rada. Na najbližšom zasadnutí zvolili troch profesorov: Kelecsényiho (neskôr Kľačanský), Rédeia a mňa. Tak som sa stal v marci 1921 riadnym profesorom na mestskom hlavnom gymnáziu v Nových Zámkoch s maďarským vyučovacím jazykom. Plat som mal voľačo vyše 700 korún, a tým som prestal byť kaplánom. Za kaplánov nastúpili čoskoro Rudolf Rummel a môj spolužiak z Trnavy Mikuláš Schatz.
Ja som si mal hľadať byt v meste. Aj som našiel u jednej rodiny peknú izbu. Na druhý deň ma však pani chcela vyhodiť, lebo sa z korešpondencie, ktorú priniesol poštár, dozvedela, že som Slovák. Horko-ťažko sa dala uchlácholiť. Raňajkoval som v kaviarni a obedoval v reštaurácii. Profesorský zbor gymnázia pozostával zo samých elegantných pánov maďarského razenia. Iba riaditeľbol Slovák, bývalý piarista Vándor, ktorý si poslovenčil meno na Vasilko. Rozprával šarištinou. Triedy boli prepchaté. V Nitre a Leviciach boli už maďarské gymnáziá zrušené, preto všetci, čo chceli skončiť stredoškolské štúdium v maďarčine, prešli do Nových Zámkov alebo k benediktínom do Komárna. V ôsmej triede čakalo na maturitu do 80 žiakov. Mali sme veľa externých študentov. O vyučovaní v pravom zmysle slova nemohlo byť ani reči. Robili sme iba to najzákladnejšie. Skúšky a maturity sa odbavovali šablónovite. Bolo s nimi veľa starostí a námahy, najmä fyzickej. Po troch rokoch som sa znova musel vžívať do maďarčiny.
Žiaci chodievali po nedeliach na tzv. gymnaziálnu omšu o jedenástej, čo bola súčasne aj omšou maďarskej inteligencie. Tu som sa musel preukázať krátkymi kázňami na vysokej úrovni.
Nitriansky župan nariadil, aby mestskí úradníci robili kurzy a skúšky zo slovenčiny. Prišili mi to na krk. V meste bol chýrečný maďarský dievčenský ústav s rímskokatolíckou meštiankou, internátom a obchodným kurzom, tzv. Flengerov ústav. Potreboval slovenčinára. Prevzal som aj to.
Nával všetkých týchto povinností od rána do večera, bez oddychu, nové dojmy, duševná rozorvanosť z rýchlych premien života, čo trvali už tri roky, navyše vo vrecku stále učebnica trestného práva - chystal som sa na tretiu štátnicu - to všetko sa muselo zle skončiť. Sotva som dokončil skúšanie na konci školského roku, nervové som sa zrútil, podobne ako pred prvým rigorózom v Budapešti. Nemohol som chodiť. Cez prázdniny som sa dostal na vodoliečbu do Brusná. Najprv som býval v obci na fare, potom v kúpefoch. Krásne hory, terapie, príjemná spoločnosť a dobrá strava mi pomohli. Vrátil som sa do Nových Zámkov zdravý, s novou chuťou do práce.
V septembri 1921 ma predstavená Flengerovho ústavu požiadala, aby som sa ujal funkcie riaditeľa. Vtedy som už býval bližšie k ústavu, u istého umeleckého stolára. Predstavenou ústavu a kláštora bola vzdelaná sestra Alexia Fulôpová, ktorá vydávala preklady náboženských diel z nemčiny do maďarčiny. Učitelky-sestričky boli vychované v Soproni v rehoľnom učiteľskom ústave. Ich život a výchovné metódy boli prispôsobené moderným požiadavkám, preto ústav navštevovali nielen dievčatá z okolia, ale z celého Slovenska. Tento maďarský ústav pri prechode na česko-slovenský vyučovací systém prekonával ťažkosti. V danej situácii bolo vhodné, aby na čele ústavu stál Slovák. Išlo nielen o to, aby sa v škole našlo miesto aj na vyučovanie slovenčiny, ale aj o to, aby štátni školskí inšpektori brali ohľad na maďarské národné povedomie obyvateľstva. Veľmi rád som tu robil úlohu prostredníka, takže som si za krátky čas získal dôveru Slovákov, Cechov i Maďarov.
Aj naďalej som mal na starosti kurzy slovenčiny. Po slovensky sa usilovne učili aj profesori gymnázia, aj učitelia a učiteľky ostatných škôl. Do Flengerovho ústavu sa mi podarilo repatriovať z Maďarska niektoré sestričky pochádzajúce zo Slovenska - medzi nimi i rodené Slovenky - výborné učiteľky.
Medzitým začala svoju činnosť aj filozofická fakulta v Bratislave. Vzhľadom na svoju pedagogickú činnosť som sa zapísal v októbri 1921 na túto fakultu, kde som podľa možnosti počúval prednášky baťka Škultétyho a profesorov dejín literatúry. Zaujímala ma najmä staroslovienčina, ktorú prednášal profesor Weingart.
Na gymnáziu som sa ujal vedenia Mariánskej kongregácie. Maďarskí chlapci si v rámci nej založili literárny krúžok, ktorý periodicky vydával časopis Hajnal, Zora. Aby sa to všetko udržalo v dovolených medziach, za to som bol zodpovedný ja. Mal som z toho aj súdne opletačky, ale súd napokon uznal, že išlo o uplatnenie žiackych ambícií pod dozorom učiteľa.
Žil som so žiakmi. V teplých dňoch prišli po mňa septimáni a oktaváni a išli sme sa spolu kúpať do jedného ramena Nitry. Po večeroch mi zas bola milá štebotavá spoločnosť chovaniek internátu v jedálni alebo na dvore. Mal som iba dvadsaťsedem rokov, ale bol som už len ujo riaditeľ. Aby bolo moje postavenie ešte presvedčivejšie, začala mi rapídne pleši-vieť hlava. Táto praktická frizúra ma odvtedy neopustila. Na gymnáziu sa postupne utvorili aj slovenské
triedy, v ktorých som tiež vyučoval.
Na jar 1922 som sa v Bratislave podrobil operácii slepého čreva. Operoval ma univerzitný profesor Dr. Bakay v sanatóriu na Hlbokej ceste. Neskôr prešiel s maďarskou lekárskou fakultou do Pécsu.
Vtedy sa pripravovala veľká púť na eucharistický kongres do Ríma. Samozrejme, túžil som tam ísť i napriek všetkej pracovnej zaťaženosti. Od tajomníka trnavského vikariátu Dr. Halásza som dostal pokyn, aby som na tejto púti sprevádzal Dr. Pavla Jantauscha, ludanického farára, ktorému v Ríme odovzdali menovací dekrét za apoštolského administrátora do Trnavy...
Pre nedostatok kvalifikovaných síl som sa musel postarať aj o riaditeľstvo Flengerovho ústavu a o profesúru náboženstva v Nových Zámkoch. Tak som celý rok, od septembra 1922, vandroval medzi Trnavou a Novými Zámkami. V pondelok, utorok a stredu som
prednášal v Trnave, vo štvrtok, piatok a sobotu som spravoval ústav a vyučoval na gymnáziu v Nových Zámkoch, v nedeľu som mal sv. omšu s kázňou pre inteligenciu. Okrem toho som viedol aj kurzy slovenčiny pre úradníkov. Bola to drina. Pomaly som na to doplácal zdravím. Pri tom všetkom som bol zapísaný aj na filozofickú fakultu v Bratislave.
4. novembra som sobášil vo Flengerovom ústave svoju sestru Jolanu s Emilom Vilčinským. Obaja boli zamestnaní v Topoľčanoch...
Bol som teda profesorom scholastickej filozofie v trnavskom seminári. Prednášal som po latinsky. V seminári boli aj klerici zo Slovenska, ktorí začali študovať teológiu v Ostrihome. Bol medzi nimi aj Saňo Mach, rodák zo Slovenského Medera. Koncom roka ochorel, preto opustil seminár a stal sa redaktorom. Trnavčan Jožo Lukačovič sa držal maďarčiny. Bol aj predsedom literárneho spolku bohoslovcov maďarskej národnosti, ktorí 15. marca s kokardami demonštrovali. Na znak protestu vtedy slovenskí bohoslovci z iných diecéz opustili seminár. Nuž, také to boli vtedy časy, mnohí boli neprebudení.
29. júna 1922 bol v Nitre vysvätený za kňaza aj Ambróz Lazík, ktorý prešiel z Ostrihomu do Olomouca. Pôsobil ako kaplán v Udvarde. Vyhľadal ma v Nových Zámkoch, lebo sa zaujímal o esperanto. Založili sme tam totiž veľmi agilný krúžok esperanta a mňa zvolili za predsedu. Bol som vtedy naozaj horlivcom.
Lazíkovi som dal gramatiku. Videl som, že je to inteligentný, na svet súci mladík, o tri roky mladší ako ja. Keď sa na novozámockej fare uvolnilo kaplánske miesto, pričinil som sa na ordinariáte, aby ho dostal Lazík. Bol milý, vyučoval náboženstvo na Flengerovom ústave. Sestričky a žiačky ho volali otec Lazík, hoci to bolo pravé pacholiatko, mladíček, ale všetko bral vážne.
Starší kapláni boli Rummel a Schatz, môj spolužiak z Trnavy. Skončení bohoslovci boli vysvätení v Nitre...
Z Nových Zámkov ma povolali na krátke vojenské cvičenie do Komárna, kde ma spolu s nitrianskymi kňazmi Jožkom Hollým a Alexandrom Landonom obliekli do vojenskej rovnošaty a pridelili do vojenskej nemocnice. Vojenská sláva bola krátka, lebo vysvitlo, že kňazi nemajú vykonávať podobné vojenské cvičenia. No zažili sme aj veselé príhody. Môj veliteľ, rotný, bol Žid z Trnavy. Nadhodil som mu, že by som radšej nocoval v meste u benediktínov.
„Prosím, to je možné. Hláste sa u kapitána, ten vám to môže povoliť. Je tiež Žid," povedal žmurkajúc.
Kapitán bol milý, ale vyhovel mi len čiastočne. Každú druhú noc vraj môžem stráviť mimo baraku. Sklamaný som vyšiel na chodbu, kde ma už čakal rotný.
„No, čo je?" „Zle," vravím, „len každú druhú noc."
„Akože zle? Veď ja určujem, ktorá noc je druhá."
Tak som nocoval každý deň u benediktínov. Mali maďarské gymnázium, krásny kostol a boli výborní pedagógovia, ozajstní páni a učenci. Imponovali mi aj ako kňazi. To bolo v máji 1924.
V júni som dostal absolutórium na filozofickej fakulte v Bratislave, kde som mal profesorov zväčša Čechov, okrem baťka Škultétyho. No Pražák Weingart a ostatní boli kapacity. Totiž na maďarskej právnickej fakulte som dostal absolutórium po šiestich mesiacoch, započítali mi dva semestre z bohoslovia, kde som mal desať semestrov...
8. novembra 1924 slávil Flengerov katolícky dievčenský ústav v Nových Zámkoch svoju storočnicu. Keďže ma ešte stále pokladali za riaditeľa - chodieval som tam na školské konferencie - bol som slávnostným rečníkom. Na novozámockom gymnáziu ma evidovali ako profesora na neplatenej dovolenke.
Zastupovali ma profesori cirkevných dejín, výborný katolík Dr. Noszkay vo vyšších triedach a kapláni Rummel a Schatz v nižších.
Trudil som sa s redigovaním ako s vedľajším zamestnaním. Priveľká horlivosť a ambícia mali v mojom živote vždy tragické následky. Tupí, cirkevne a národne neuvedomení ľudia, kolegovia-nekolegovia prišli zožať úrodu, ktorú sme zasiali a pestovali vo svätom zápale hlbokou orbou a v pote tváre. Aj vtedy aj neskôr. Tak to býva. Hrdinovia sú tragickí.
Ženú sa vždy k ďalším métam, ponechajúc bohaté pole strakám, vranám a ostatným čiernym kňažíkom-nekňažíkom...
Bolo to 8. novembra 1927. Chodieval som slúžiť omše do veľkej kaplnky internátu uršulínok. Pritom som mal ešte vždy záväzky v Nových Zámkoch, kde ma aj naďalej pokladali za riaditeľa Flengerovho ústavu, už aj preto, že riaditeľstvo obchodného kurzu viazalo ministerstvo školstva na moje meno. Aj Vianoce som tam strávil. Prišla aj matka z Topoľčian, ku ktorej ma vlani posielal biskup Jan-tausch zomrieť. Ako odškodnenie za nevydarenú smrť prišlo prekvapenie. V januári 1928 ma Jantausch menoval za tajomníka biskupského úradu v Trnave. Teda akési zmŕtvychvstanie, rehabilitácia. Neviem, ako sa to zomlelo, ale stalo sa.
Medzitým totiž zomrel starý generálny vikár Osvald. Jeho nástupcom sa stal Dr. Vendelín Halász, zaslúžilý a vysoko inteligentný kňaz, vychovaný v Ríme. Bol chorľavý, presne sa pridržiaval cirkevných predpisov a ťažko znášal nové povahy a nové pomery. Preto sa uchýlil do seminára ako rektor, kde aj zomrel. Biskupskú kanceláriu riadil skalický dekan Dr. Tomáš Caban, ktorý bol cez týždeň v Trnave a po nedeliach v Skalici. Bol to inteligentný, spoločenský a múdry kňaz, ktorý vedel taktne riešiť aj chúlostivé osobné veci. Fajčil a mal rád karty. Popri ňom potrebovali stáleho vedúceho diecézy a ním som sa stal ja.
Nastúpil som 1. februára 1928. Nasledovali štyri roky intenzívnej, veľmi intenzívnej práce na riadení osudov trnavskej apoštolskej administratúry. Vžil som sa do nej veľmi rýchlo. Ambróz Lazík bol ešte mladý. Robil v Olomouci doktorát, pánu biskupovi šoféra a cenné služby. Bol vo všetkom ochotným pomocníkom, chápavým spoločníkom a dobrým priateľom. 15. mája som bol úradne uvoľnený z profesúry na novozámockom štátnom gymnáziu a aj formálne som prešiel do administratívneho štábu kňažstva. Diecéza bola veľká, vyše milióna veriacich, vyše 400 fár, 500 svetských a 100 rehoľných kňazov, vyše 1000 rehoľných sestričiek, 200 rehoľných bratov a k tomu 200 katolíckych učiteľov na rôznych katolíckych školách.
Citované podľa: Karol Körper-Zrínsky, Môj život. Lúč Bratislava 1993
2014-02-06 16:33:21 Juro
mato:
Masove rabovanie Zidov v danom obdobi celkom nesporne prebehlo (dokonca s nejakymi obetami na zivotoch). Nesuvisi ale ani tak zo vznikom CSR ako s povojnovym chaosom. Negativnu ulohu zohral Vavro Srobar, ktory viedol vlastnu protizidovsku kampan.
Pre uplnost, rovnake rabovacky prebehli aj na uzemi, ktore mali este pod kontrolou madarske mocensko-represivne organy a intenzivnu kampan proti Zidom viedli aj Horthyho Biele gardy, ktore tazko povazovat za organy CSR.
2014-02-05 20:38:34 mato
>pogromy sprevádzajúce vznik ČSR
WTF? ake pogromy? neurazajte!
Oto Psenak 
14-02-04 
3,358 
