O tom, že sa všetko nakoniec vyvinie inak, a voľakedajší Majského biznis s nebankovkami Horizont a BMG Invest sa preňho stanú osudnými a opäť ho privedú do väzenskej cely v roku 2013 aktéri rozhovoru nemohli vedieť.

Majský sppĺňa definíciu postsocialistického oligarchu, privatizáciou nadobudol majetok ktorý sa snažil sanovať aktivitami v politike i ovládnutím médií. Bol nepochybne pracant, motív usilovnej celodennej driny sa v knihe vracia opakovane. Vyberáme z jeho názorov na smerovanie Slovenska.
 

---

Všetci však vieme, že Vladimír Mečiar v politike reálne zbohatol! Také majetky predsa nemohol získať z peňazí, ktoré dostával na výplatu!

Pochopiteľne... každý pekár je od múky! Tak to vo svete chodí. Ale nejaké úplatky... skôr si myslím, že velká časť peňazí išla na organizáciu strany. Že tam potom bolo nejaké iné delenie... je to možné.
Alebo napríklad aj tá nešťastná Elektra! Poznal som tú stavbu osobne, veď za socializmu som v nej bol neraz! Taká stará, ošumelá haraburda! Pri privatizácii mala hodnotu iba zopár korún. V porovnaní so privatizovanými fabrikami! To médiá z nej urobili pozlátený kaštieľ!

Bolo podlá teba správne, že majetky mohol privatizovať ktokoľvek? Ty si bol človek z priemyslu, z výroby, mal si kvalifikáciu, prax... obrovské majetky však podostávali všelijakí ľudia, čo na túto tému nevedeli vôbec nič!

Pravda je, že tie štátne podniky potom začali takmer rabovať! V časoch socializmu tvorili obrovské zisky, veď sme vyrábali zbrane, strelivo, tovar dennej spotreby, textil, topánky, techniku, stroje... naraz prišla generácia nových majiteľov, ktorá nemala pre svoju výrobu odbyt. Veď sa zmenila situácia v celom našom regióne! RVHP zanikla... začali teda hľadať trhy na Západe. Tam však nikto nečakal
na náš tovar! No a chlapci nevedeli, čo s tým. Mysleli si, že to bude ľahké! Ak podnik pred dvomi-tromi rokmi zarobil sto miliónov, čakali, že im zarobí rovnaké peniaze. Zrazu však zistili, že nemajú odbyt, že nemajú ľudí... šikovní riadi¬telia už mali vlastné firmy, privatizovali pre seba, nešikovní nechceli poriadne pracovať... Bol to riadny mišmaš. Privati- zérom splátky bežali, banky chceli peniaze, no fabriky neza¬rábali. No a stalo sa to, že 60 až 80 percent podnikov išlo do konkurzu. Potom už nemuseli platiť, veď ani nemali z čoho, a Fondu zostali dlžoby.
Až v takom roku 1997-98 sa konečne dalo trochu zhodnotiť, ako sprivatizovaný majetok vôbec dopadol! Čo sa s ním ďalej stalo. Podniky, ako boh VSŽ, tie privatizoval Režeš, Ružomberské papierne, tie fungovali, dostal Filo s Krajňákom a neskôr polovičku predali Rakúšanom...
V roku 1998 sa menila vláda a Vladimír Mečiar už potom nemal na peniaze nejaký velký dosah.

Ako sa v tom čase k tebe správali napríklad tvoji známi alebo ľudia označujúci sa za tvojich priateľov? Pamätám si, že pred touto kauzou sa u teba v kancelárii nezatvárali dvere. Všetci niečo chceli, potrebovali pomôcť vybaviť, zasponzorovať...

Mám to len z rozprávania, ale keď som bol v base, moje deti, pochopiteľne, prežívali najväčšiu bolesť, trápenie. Okrem toho všetok majetok, ktorý som legálne nadobudol, ktorý sme mali, nám chceli zobrať. Viem dobre aj to, že boli vypísané zatykače na všetky tri deti. Erik vtedy na nejaký čas odcestoval do zahraničia a Eva s Jojom bojovali, ako sa dalo.

Diana bola za generálnym prokurátorom Hanzelom, kto¬rému som zhodou okolností ja pomohol stať sa generálnym prokurátorom. Stretávali sme sa, vždy ma prijal aj bez ohlá¬senia. Na svadbe svojej dcéry ma predstavil ako najlepšieho kamaráta, akého má. Skôr ako sa stal generálnym prokurá¬torom, bol dokonca u nás zamestnaný!

No a keď teda Diana prišla a vraví mu, Milan, veď môjho muža poznáš, vieš dobre, že to nespravil, pokojne povedal, viem, že to nespravil, prečítal som celý jeho spis, ale chcem ísť do ďalších volieb a chcem byť znovu zvolený za generálneho prokurátora, a nepustil ma.
Tak mu vynadala, buchla dverami, až zarinčalo, a išla preč.
No. Takže takéto bolo napríklad správanie jedného môjho kamaráta, za ktorého som bojoval tak, až stal generálnym prokurátorom...

Sklamali ťa v niečom politici a politika?

Najviac ma sklamali tým, že okolo seba vytvorili skupiny, ktoré ryžovali. Začalo sa to tým, že všetky štátne miesta obsadili svojimi ľuďmi a tí museli povinne odvádzať do straníckej kasy aj šesťdesiat percent. Na všetky miesta v štátnych podnikoch, do dozorných rád, do predstavenstiev sa dostali ich ľudia. Napríklad do plynárenského priemyslu, ktorý predsa nemohli riadiť! Veď to nevedeli! Išlo iba o provízie, provízie, provízie. Ak aj náhodou obsadili nejakého šikovného, ten potom zabezpečoval desiatky miliónov na Bože podpor. A ja si myslím, že to čiastočne pokračuje stále. To sa nedá odbúrať. Osobne si myslím, že to je generačný problém. Nie však iba jednej generácie! Minimálne piatich.

Vravelo sa, že takmer každý, aj taký, o ktorom by to človek nepovedal, napríklad niektoré političky, mali vlastné sprostredkovateľské firmy. A keď človek požiadal o eurofondy, sprostredkovateľská firma prišla a dohodla sa, koľko odovzdáš za sprostredkovanie. Koľko vrátiš späť.
Každý má okolo seba skupinu, dokonca na čele s ministrom! Je to začarovaný kruh, do ktorého nechcú nikoho pustiť a bez toho, aby si sa stretla so skupinou, ktorá
ovplyvňuje peniaze, sa nedostaneš k ničomu. Ale... myslím si, že takto to funguje všade. Len nie tak okato a oveľa triezvejšie. U nás je dvadsať, tridsať percent provízií samozrejmosťou. Bez toho sa však jednoznačne nedá. A môžu vymýšľať akékoľvek tendre, jednoducho... víťaz je známy od prvej chvíle.
Najkrajšie zákazky sú vraj so softvérovými technológiami. To je tlačiareň na peniaze, pretože každý rok obnovia softvér a to sú miliónové zákazky!

Potom je napríklad Tipos, kde sa dávajú strašné peniaze na reklamy... dá sa povedať, že v každom, v každom odvetví sú pevne nastavené pravidlá a cez ne neprejdeš. Napokon, to je všeobecne známe, že unikajú miliardy. Keby Boh dal a všetci by si povedali - rok si dáme od kradnutia pokoj - táto republika by za ten rok rozkvitla! Tak to, žiaľ, nefunguje. Je to dvadsaťtriročná história demokracie.
Demokraciu vítam, len ak má všetko zabezpečiť trh, ktorý už trhom ani nie je, je to obyčajný boj, kde sa nedodržiavajú pravidlá hry, a to nehovorím o ústnych dohodách, ktoré neplatia absolútne... Voľakedy sme robili zmluvy na jednu klepanú A4. Dnes má zmluva tridsať strán a kto koho môže, tak ho oklame. Voľakedy sme pre kamaráta urobili maximum, vybavili sme vážne veci bez desaťhalierovej provízie, úplatku! Dnes to neexistuje. Čo kontrakt, to už dopredu stanovená odmena. Takto podnikať je nesmierne, nesmierne zložité. A tá mimoriadna sofistikovanosť...

Čo by si teraz urobil už celkom inak?

Už by som sa určite nemiešal do politiky. Robil by som si svoje, stiahol sa a určite by som mal aj väčšie možnosti obchodovať. Nebol by som verejnosti na očiach a robil v tichosti, tak ako mnohí ľudia, o ktorých nikto nič nevie. Majú velké majetky a s každým aj svätý pokoj. Keď niekomu pomôžu, tak len veľmi diskrétne.
Voľakedy som bol presvedčený, že nie je problém stretávať sa s politikmi, pomáhať. Bral som ich ako normálnych ľudí, ako som bol ja, môj kolega... so všetkými som sa stretával bez akýchkoľvek záujmov. Raz som niečo potreboval, stokrát nie. Išlo o debaty, vymieňali sme si názory, vraveli predstavy do budúcnosti...
Toto všetko mi však nebolo treba. A keďže v tom období som mal peniaze a všetko v poriadku, nebál som sa každému povedať do očí, čo si myslím. Niekedy aj dosť tvrdo. Či to bol minister, či kto. Mnohým sa to, pravdaže, nepáčilo. A tak som si narobil aj veľa nepriateľov...

Mal by to byť systém s dodržiavaním ľudských práv. Cestujme, majme sa dobre, ale v niečom musíme aj počúvať kvalifikovaných a kvalifikovane volených! Musia byť predsa určité pravidlá hry a tie by mal každý rešpektovať. Vtedy to môže začať fungovať.

Keď človek číta, ako chcú do všetkého zasahovať občianske združenia, rôzne zoskupenia financované zo zahraničia, tak mi je ťažko. Nedokázali sme prečerpať stovky miliónov z eurofondov, lebo stále sa niekto odvoláva. Posúvajú sa termíny napríklad výstavby diaľnic, železníc, mostov a podobne.
Predstavme si, že by v Japonsku po zemetrasení, ktoré zničilo časť diaľnice, robili tendre! Japonci predsa do dvoch týždňov zničenú diaľnicu opravili! U nás oprava cesty tretej triedy, ktorá sa prepadne, trvá celé roky! A ľudia ju musia obchádzať desiatky kilometrov. Kde to sme?

---

To, že krajina už nie je tam, kde by ju chcel vidieť Jozef Majský, ostatne potvrdilo aj dianie nasledujúcich rokov...

Jozef Majský v chronológii Watson.sk: