T. Ivantyšynová v posledných rokoch publikovala práce  z obdobia slovenského národného obrodenia a medzislovanských vzťahov. Osobnosti Jána Kollára sú venované dve publikácie: Na ceste k literárnej vzájomnosti. Poľsko-slovenský dialóg.(Bratislava 2013 s Miriam Viršinskou z Pedagogickej fakulty UK) a Básnik a mesto. Viedenské roky Jána Kollára (Bratislava 2015. Spoluautori: M. Viršinská a Peter Podolan z Filozofickej fakulty UK). V monografii o slovensko-poľských kontaktoch Jána Kollára sú uverejnené doposiaľ neznáme dokumenty z korešpondencie J. Kollára s poľským patriotom z Ľvova grófom A.J. Rościszewským, pochádzajúce z archívu Jagelovskej knižnice v Krakove. Jubilantku si pripomenieme jedným z jej starších príspevkov, ktorý vyšiel v zborníku Československá slavistika  v roku 1983.
 

---

 

Vplyv slavianofilov na vývoj spoločenského myslenia

Slavianofilská ideológia bola jedným z dôležitých súčastí slovanského povedomia v Rusku a generácie politikov a ideológov našich národných hnutí sa s ňou v tej či onej miere zaoberali, či už v rámci formovania ich celkovej slovanskej koncepcie, alebo ako jedného z jej komponentov, vždy však v náväznosti na potreby národného a politického vývoja Cechov a Slovákov v Rakúsku, ale aj ako dôsledok rozvíjania slovanskej aktivity slavianofilov v Rusku.  Vzájomné ideové kontakty boli najintenzívnejšie v 60. rokoch minulého storočia, existovali tu však aj styky v rokoch 40. - 50., ale aj neskôr.

60. roky sú obdobím, kedy sa definitívne dotvárajú ideovo-politické pozície slavianofilstva, formuje sa slovanská koncepcia slavianofilov, ale súčasne začína proces ideovej a politickej dezintegrácie slavianofilov sprevádzaný ústupom z politickej scény, i keď si slavianofili zachovávajú svoje pozície v slovanských komitétoch. Všetky problémy späté s pôsobením ideí slavianofilstva na rakúskych Slovanov kulminujú práve v tomto desatročí, vyvolané k životu politickým vývinom v monarchii a takými udalosťami medzinárodného významu, ako boli poľské povstanie v r. 1863 a Slovanský zjazd v Moskve v r. 1867.

Problém slavianofilstva nie je československej historiografii nový; zaoberali sa s ním čiastočne buržoázni historici, [1] ale objavuje sa aj v prácach historikov marxistických, či už v rámci širších syntéz [2] alebo v materiálových štúdiách. [3]

Spoločným menovatelom väčšiny týchto prác  je, že im chýba hlbší, diferencovanejší pohľad na slavianofilstvo. Predpoklady pre komplexné marxistické zhodnotenie slavianofilstva a ich vztahov k Cechom a Slovákom vytvoril až novší výskum sovietskych historikov a jeho analýzy ideovo-politických pozícií slavianofilov. Podnety, ktoré tieto nové názory na slavianofilstvo, ako umiernenoliberálneho prúdu ruskej spoločnosti, prinášajú pre zhodnotenia ohlasu ich názorov v Rakúsku, sú širšie ako predstavuje rámec príspevku. Na základe niekoľkoročného výskumu názorov slavianofilstva na postavenie Cechov a Slovákov v Rakúsku, si referát kladie za cieľ, skôr iba naznačiť existujúce okruhy problémov, ako sa pokúsiť o ich riešenie.

Počiatok kontaktov slavianofilov s Čechmi a Slovákmi spadá do 4a rokov minulého storočia; boli to však styky iba sporadické, nie podložené nejakým politicky motivovaným záujmom o slovanské národy, čo v období vlády Mikuláša I., ani nebolo možné. V týchto rokoch formovania ideológie krúžku, boli slavianofili sústredení takmer výlučne na ruské problémy, slovanská otázka vystupovala ako komponent genézy filozoficko-histo- rických názorov slavianofilstva. Hoci samotní slavianofili prejavovali k postaveniu Slovanov iba "srdečnú účasť" a s výnimkou F. V. Cižova ich cesty mali literárny charakter, objektívne mali politický dopad a nepriamo vplývali aj na slovanské hnutie v Rakúsku. Väčší ohlas zaznamenali slavianofilské idey transponované do poézie, najmä v básni Orol A. S. Chomiakova a stali sa tak súčasťou rodiacej sa slovanskej národnooslobodzovacej ideológie. Tieto prvé kontakty, i keď nezanechali väčší ideový vplyv, najmä v Čechách, vytvorili tradíciu, na ktorú nadviazali slavianofili v rokoch 50. Ideový vplyv v týchto rokoch pôsobil skôr v o- pačnom smere. A. S. Chomiakov sa na svojich cestách v Rakúsku zaujímal o práce P. J. Šafárika a o dielo J. Kollára.[4]

V porevolučných rokoch v období Bachovho absolutizmu sa objavujú u niektorých politikov tendencie prehodnotiť vzťah k Rusku. Slavianofil- ská ideológia zohráva v tomto období, do polovice 50. rokov úlohu zdroja informácií o Rusku, ale pôsobí aj na formovanie úvah o perspektívach vývoja Slovanstva. S problémom postoja k Rusku sa v týchto rokoch v Čechách zaoberá najmä K. H. Borovský, ktorý v mnohom čerpal z poznania moskovského slavianofilstva z dôb svojho pobytu v Moskve. Už v článku Slovanská politika v protiklade s obavami pred ruským panslavizmom v predrevolučnom období v Čechách píše "rozumí se samosebou, že nás Rusko pod- porovati ani nemaže, ani nebude v političkám ohledu k dosažení konsti- tučních práv, zato ale nás podporuje svou rozsáhlou literatúrou..."[5]
 
Havlíčkov článok Rusové je jednou z pozoruhodných analýz ruského života a slavianofilstva, i keď v mnohom skreslených detailoch. Havlíček však vystihol podstatné črty pozície slavianofilov, najmä liberálny charakter ich požiadaviek a cielov. I keď vcelku správne hodnotí ich slovanské cítenie, trocha predčasne píše "nejvfelejší touha táto strany jest, aby se Rusko stalo časem svým podporovatelem a protektorem všech ostatních Slovanů proti jiným kmenúm je utiskujícím."[6]

Na rozdiel od Havlíčka, ktorý aj pri zhodnotení významu Ruska pre vývin Slovákov zostáva na pôde austroslavizmu, dochádza na Slovensku t. Štúr až k názoru o nevyhnutnosti slovanskej integrácie na čele s Ruskom. Dobové súvislosti, ktoré viedli k napísaniu diela i k jeho celkovému vyzneniu ako memoriálu určenému velkokniežaťu Konštantínovi už boli v historickej literatúre osvetlené,[7] zrejmá je aj skutočnosť, že extrémne názory Štúra nezaznamenali ani v dobe svojho vzniku ani pozdejšie na Slovensku väčší ohlas. Nás však v tejto súvislosti bude zaujímať otázka, do akej miery možno hovoriť o vplyve slavianofilov na Štúra v jeho diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Názory slavianofilov boli jedným zo zdrojov informácií o Rusku pri koncipovaní diela, [8] zdá sa však, že nie jediným. Náväznosť koncepcie t. Štúra na slavianofilstvo nie je taká priamočiara, ako sa to doposial ukazovalo. V postoji Štúra k západnej Európe, v otázke občiny existuje vela formálne spoločných črt. Hlbšia analýza názorov Štúra a ich komparácia so slavianofilstvom by však musela vyústiť do konštatovania, že v chápaní občiny sa Štúr viacmenej odchyľuje od jej slavianofilskej interpretácie, chápe jej význam skôr v zmysle jednotky správnej a nie predovšetkým sociálno-ekonomickej. [9] I keď ideo- vo-politické vyústenie Štúrovho spisu ide súbežne s neskorším vývinom slavianofilstva a ruského panslavizmu, zostáva jedným z najvýznamnejších pokusov o filozoficko-historicky fundovanú konfrontáciu slavianofilstva s perspektívami národného vývinu Slovákov. Názory o jednote Slovanstva, význame spoločného jazyka a náboženstva zohrali úlohu v ruskom slavia- nofilstve v 60. rokoch. V rokoch vzniku Štúrovho diela však boli iba v štádiu zrodu [10] a nemohli ho ovplyvniť.

Prelomom vo vzťahu slavianofilov k Čechom a Slovákom bola krymská vojna a jej politické a spoločenské dôsledky, ktoré napokon vyústili do zrušenia nevoľníctva a ďalších buržoáznych reforiem v Rusku. Oživená spo- ločensko-politická aktivita slavianofilov    sa prejavila aj vo vzťahu k Slovanom. Slovanská tematika sa stáva súčasťou profilu časopisu Ruská beseda, i keď iba v jej literárnom spoločenskom rámci. Iniciatíva k rozvíjaniu vzájomných vzťahov vychádza v týchto rokoch viac od slavianofi- lov. Slavianofilská Ruská beseda nachádza ohlas u čitateľov, začas má v určitom zmysle privilegované postavenie medzi ruskými novinami a časopismi v Rakúsku. 0 tom píše v liste V. I. Lamanskému A. N. Pypin, že "pražskí čitatelia si predstavujú, že Beseda je vyjadrením myšlienok celého literárneho sveta v Rusku."[11] Spolupráca slavianofilov s Cechmi a Slovákmi sa rozvíja pomaly, brzdiacim momentom sú politické pomery v Rakúsku. [12]

Priaznivejšie podmienky pre ohlas slavianofilských ideí v Rakúsku sa vytvorili až začiatkom 60. rokov obnovením konštitučných slobôd v Rakúsku. Začiatkom 60. rokov získavajú slavianofili politické noviny Deň, ktoré od prvého čísla majú výrazne slovanský charakter. Požiadavka podpory slovanských národných hnutí sa stáva súčasťou ich celého politického programu. Táto skutočnosť sa výrazne odrážala nielen v stupňovaní slovanskej aktivity slavianofilov, ale pôsobila aj na ohlas slavianofil- ských názorov v Rakúsku. Bez tohto kategorického dožadovania sa podpory pre porobené slovanské národy v Rakúsku a Turecku u ruskej verejnosti a vlády, ktorá tvorí najvýraznejšiu črtu profilu slavianofilskej žurnalistiky, nemožno si predstaviť skutočnosť, že napriek názorovým nezhodám slavianofilov s Čechmi a najmä kolízii vzájomných vzťahov po poľskom povstaní, krivka českého rusofilstva dosiahla svoj vrchol práve koncom 60. rokov minulého storočia. Rozhodujúci význam pre postoj Slovanov k Rusku mal politický vývin v rakúskej monarchii, možnosť realizácie národných a politických požiadaviek. Pri hodnotení vývoja rusko-slovan- ských vzťahov v 60. rokoch netreba však zabúdať aj na tie faktory, ktoré spolupôsobili k rozmachu slovanského cítenia a zintenzívneniu kontaktov na sklonku desaťročia, ako bola doposiaľ nedocenená slovanská aktivita slavianofilov. -    60. roky sú v histórii slavianofilstva obdobím širšieho prieniku do vedomia ruskej spoločnosti ako aktívnej spoločenskej sily, obdobím definitívneho sformovania slavianofilského systému názorov, ale zároveň aj obdobím postupného utlmovania opozičných postojov v ich politických a sociálnych názoroch; aj vo vzťahu k slovanskej  otázke je badateľná postupná evolúcia doprava, najmä v zdôrazňovaní takých súčastí slavianofilskej slovanskej koncepcie, ktoré ju približovali vznikajúcej ideológii panslavizmu (jednotný jazyk, pravoslávie).

Úvodník Dňa, v ktorom I. S. Aksakov proklamoval požiadavku "oslobo- dit slovanské národy spod materiálneho a duchovného útlaku a darovať im dar samostatného duchovného a azda aj politického bytia" bol rámcom, ktorý slavianofili neprekročili. Deliacou čiarou medzi slavianofilstvom a panslavizmom zostala požiadavka slovanskej politickej integrácie, na rozdiel od ideovopolitických pozícií slavianofilstva, ktoré sa nikdy nedostalo ďalej ako k požiadavke duchovnej jednoty.

Agilnosť slavianofilov v propagovaní slovanskej otázky v Rusku vzbudzovala ohlas v Rakúsku v ďaleko väčšom rozsahu ako v predošlých desaťročiach, nemala však nejaké priame politické dôsledky. Pozornosť českej a slovenskej politickej reprezentácie plne pohlcoval zápas o národné požiadavky, až v období po zavedení dualizmu, v čase Etnografickej výstavy a "púte" do Moskvy sa dostávajú do popredia aj aspekty politické.
Na Slovensku prijímali názory slavianofilov jednoznačnejšie. Pešťbu- dínske vedomosti privítali už prvé číslo novín Deň, uverejňovali častejšie aj priamo články zo slavianofilských novín,v slavianofilskom duchu bol napísaný aj rozsiahly seriál článkov "Pohyby v Rusku".[13]  Nevzniká tu však na rozdiel od českých krajín nejaká potreba konfrontácie s názormi slavianofilov, ako to bolo v 50. rokoch u Ľ. Štúra. Vcelku pasívne prijímanie slavianofilských názorov bolo ani nie tak výrazom ideového súhlasu, ako skôr výrazom skutočnosti, že tu neexistovala ucelená koncepcia Slovanstva. Samostatnejšie stanovisko voči slavianofilským ideám mala skupina J. Palárika, J. Viktorína; ich postoj však nebol dôsledne kritický a nebol ani na prekážku udržiavaniu literárnych kontaktov. [14]

Podobná bola aj situácia v Čechách, i keď tu ohlas slavianofilských názorov mal viac odtienkov. Jediným pokusom o hlbšiu konfrontáciu s názormi slavianofilov boli články J. Kalouska uverejnené postupne v r. 1863, 1865, 1866 na stránkách orgánu staročechov Národ. Z celého systému názorov slavianofilov najväčší ohlas vyvolávala ich slovanská koncepcia, najmä tie názory, ktoré sa bezprostredne dotýkali českých národných požiadaviek. Kalousek správne postrehol negatívny postoj slavianof ilov k austroslavizmu, hoci ideovo podfarbený teóriami o proti- kladnosti slovanskej a germanorománskej civilizácie. Podľa neho "Deň chtél kritikou národa českého dokázati, že nej sme zpúsobilí, aby národ- nost naše stala se národností štátu rakouského".[15] Jedným z ďalších rozporov bola otázka hodnotenia husitstva a vôbec postoj slavianofilov ku katolicizmu ako k ideovému prejavu západnej civilizácie. "U nás nestojí víra v žádném vztahu k národnosti," prehlasuje Kalousek a v prejave slavianofilov vidí iba "nesnášenlivost náboženskou, tedy nectnost neslovanskou".[16]

Aj sociálno-politické teórie slavianofilov (občina, konštitúcia) boli predmetom vzájomných konfrontácií. Na rozdiel od slovanskej koncepcie slavianofilov tu nedochádzalo k nejakým väčším polemikám. J. F. Samarin cituje výrok Palackého z r. 1864, ktorým pripúšťal možnosť samobytného vývoja Ruska, "Rusko sa musí rozvinúť úplne samostatne, v tom je celá naša nádej, ale od nás nežiadajte, aby sme si vytvorili nejaké nové politické formy," povedal vraj vtedy Palacký Samarinovi.[17]

Vypuknutie polského povstania a stanovisko českej žurnalistiky podporujúce Poliakov, bolo prvou väčšou trhlinou v predstavách slavianofilov o výhradne rusofilskom cítení rakúskych Slovanov.
Poľská otázka vniesla do vzájomných vzťahov nový prvok. Ak v predošlých desaťročiach bolo možné hovoriť o úlohe, ktorú zohrali idey slavianofilov pri formovaní postoja k Rusku a koncepcie slovanskej vzájomnosti, v súvislosti s poľským povstaním konfrontácia názorov mala už nielen iba ideový, ale priamy politický dopad nielen na vývoj rusko-slo- vanských vzťahov, ale aj priamo na politický vývin v Čechách.
Stanovisko slavianofilov k poľskej otázke, i keď od začiatku 60. rokov prekonalo určitý ideový vývin, sa síce odlišovalo- od "štátneho patriotizmu" Katkova, ako ho nazýval I. S. Aksakov, v podstate však znamenalo podporu vládnej politiky, čo bolo v protiklade s požiadavkou podpory národnooslobodzovacieho boja slovanských národov v Rakúsku. Na túto názorovú a politickú dilemu poukazovala najmä česká radikálna publicistika. Rozpory, ktoré vznikli medzi slavianofilmi a Cechmi v otázke Poľska, sa museli zákonite prejaviť na zhoršení vzájomných vzťahov. Upieranie práva Poliakom na národnú nezávislosť devalvovalo tie humanistické hodnoty, aké mal pojem národa u slavianofilov ešte v 2. pol. 50. rokov. Právo každého národa na samobytný vývin, ako ho hlásal K. Aksakov koncom 50. rokov, sa konfrontovalo s princípmi pravoslávia, ktoré podmieňujú aj slavianofilské chápanie národa a nachádzajú svoje ideové vyjadrenie v teórii "polonizmu" a jeho nebezpečenstve pre slovanskú civilizáciu.

Slavianofili sa dožadovali ak nie úplného stotožnenia s ich názorom v poľsko-ruskej otázke, tak aspoň prejavov neutrality, ale akékoľvek sympatie prejavené Poliakom vzbudzovali lavínu kritických článkov a polemík.[18]
Kritika českého polonofilstva dostala nový smer v otvorenom liste A. F. Giľferdinga F. L. Riegrovi o poľskej otázke, ktorý bol uverejnený najprv v novinách Deň a v českom preklade v Národních listoch. Tu sa v zhustenej forme opakujú základné tézy slavianofilov o nebezpečenstve "polonizmu" a článok zhŕňa všetky kritické výhrady voči českej žurnalistike vyslovené predtým v redakčných poznámkach Dňa. Otvorený list A. F. Giľferdinga,v ktorom brojil proti akýmkoľvek prejavom sympatie Poliakom z českej strany, vyvolal ostrú reakciu vmladočeskej publicistike, ale zdôrazňovaním neoprávnenosti nárokov Poliakov na tzv. zá- padoruské oblasti, tj. oblasti osídlené prevážne ukrajinským a bieloruským obyvateľstvom, poskytol vodcom staročechov argumenty v polemike o poľskej otázke.

Odpoveď F. L. Riegra bola uverejnená v Národných listoch 14.6.1863. Rieger naväzujúc na myšlienky Giľferdinga o "domácom spore” píše "Hledé na spor rusko-polský vidím v ném úkaz žalostný, boj mezi bratry, z né- hož plnou a upŕímnou radost mohou míti jen nepŕátelé celého rodu...." Pri posudzovaní poľskej otázky Rieger se vyjadruje veľmi obozretne a   keď sa nestavia na stranu Poliakov, jednako však zdôrazňuje, že sympatie Cechov k Poliakom vyplývajú z toho, že "je tu boj za svobodu a kdokoli pŕiznává se k naši národnosti, miluje svobodu". Rieger rozoberá najmä otázku tzv. západnoruských oblastí a háji práva ukrajinského a bieloruského národa proti historicko-právnej argumentácii Poliakov. Je tu zrejmá súvislosť s názormi Giľferdinga. Podobné stanovisko zastával aj F. Palacký v článku Odpoved Boleslavanu o Polské otázce.[19]

Vo svojich článkoch Rieger a Palacký napriek tvrdému stanovisku slavianofilov nepodľahli ich ideologickému nátlaku v otázke hodnotenia polonizmu, priblížili sa k ich názorom iba v postoji k tzv. západnoruským oblastiam, čo bolo najslabším miestom poľských požiadaviek a hoci ich odpoveď neuspokojila slavianofilov, bola pokusom o preklenutie vzájomných rozporov. Tieto články znamenali zásadný zvrat vzťahov slavianofilov k Cechom. Ak predtým slavianofili útočili na celú českú žurnalistiku en bloc, teraz museli nechtiac diferencovať.[20]
Neutrálne stanovisko staročechov bolo platformou, ktorá mohla preklenúť kolíziu vzájomných vzťahov. Postoj k poľskej otázke bol katalyzátorom, ktorý urýchlil rozkol v tábore českej buržoáznej politickej reprezentácie. Podstata diferenciácie mala hlbšie príčiny, ale slavianofiliv ňom videli iba politické dôsledky sporu o poľskú otázku.[21]
Preto postupne upúšťajú od ostrého tónu voči staročechom a hľadajú prostriedky o nové zblíženie. Ideové ťaženie proti "polonizmu" na stránkách Dňa, ostrá kritika všetkých názorov, čo i len do určitej miery sympatizujúcich s Poliakmi, doviedla slavianofi- lov vo vzťahu k Slovanom do slepej uličky. Bolo treba nájsť nejaké východisko z tejto situácie, čo si veľmi dobre uvedomovali vedúce osobnosti slavianofilstva. Veľmi jednoznačne o tom píše Aksakov v liste V. I. Lamanskému "... Bezpodmienečne musíte dať článok pre Deň o slovanskéj otázke. Naše vzťahy k nim sa v dôsledku poľskej otázky zamotali... takto ostávať nemožno".[22]

V 2. pol. 60. rokov, v priamej úmernosti so zostrujúcim sa národnostným zápasom v monarchii, poľská otázka ako politický problém vo vzťahu medzi slavianofilmi a rakúskymi Slovanmi ustupuje do úzadia.
U slavianofilov znova badať snahu o zintenzívnenie vzájomných kontaktov a aj o preklenutie názorových nezhôd.[23]

Táto nová slovanská aktivita napokon vyústila do myšlienky slovanského zjazdu. Bola to idea, s ktorou sa slavianofili pohrávali aj skôr (V. I. Lamanskij), ale až po vyvrcholení politickej krízy v monarchii zakotvením systému dualizmu získala reálne vyhliadky na úspech. Motívy účasti Čechov a Slovákov na “púti do Moskvy" priamo súviseli s politickými pomermi v Rakúsku a mali byt svojho druhu "manifestáciou" proti politike Viedne. Konkrétne politické výsledky zjazd nemal a ani mať nemohol} ani vzplanutie slovanského cítenia v ruskej verejnosti v období zjazdu nemohlo nič zmeniť na tradičnom postoji petrohradskej vlády voči rakúskym Slovanom. Slovanský zjazd bol však napriek týmto skutočnostiam významným faktorom rusko- -slovanských vzťahov v 60. rokoch minulého storočia, a do značnej miery ovplyvnil rozmach slovanského cítenia tak v Čechách, ako aj na Slovensku.

Ešte v pol. 60. rokov pokladal J. Kalousek požiadavku jednotného jazyka za typicky slavianofilskú a oproti V. I. Lamanskému pozitívne hodnotí oba názory O. F. Millera ako prijateľnejšie, znavené "slavianofilských krajností". [24] V období zjazdu už otázka jednotného jazyka nebola špecificky slavianofilská, ale predstavovala názory väčšiny liberálov a konzervatívcov.

Ak sa Slovania bránili proti tendenciám jednotného jazyka, ako to zhodnotil najvýstižnejšie F. Palacký v Doslove k Radhostu (1872); "Všichni my budeme tím raději učiti se ruskému jazyku, čím více poučení a útechy nám poskytovati bude literatúra ruská: ... sny o utvorení a uvedení jednoho jazyka všeslovanského jsou - sny a nie více," [25] neútočili ani tak na slavianofilov, ako na vznikajúcu ideológiu panslavizmu. Koncom 60. rokov sa mení obsah a charakter vzťahov slavianofilov s Cechmi a Slovákmi. V popredí záujmu nie sú už idey slavianofilov, ale ich činnosť na pôde dobročinných komitétov. Naďalej zostávajú v povedomí Cechov a Slovákov, predovšetkým ako iniciátori rozvíjania slovanského povedomia v Rusku a organizovania podpory literárnym a kultúrnym ustanovizniam Slovanov v Rakúsku, i keď sa hlavný smer ich slovanskej aktivity presúva do krajín južných Slovanov.
 
 

---

 

[1]    Z buržoáznych autorov najmä J. Jirásek, Rusko a my. Štúdie vztahu česko-slovensko-ruských od počátku 19. století do r. 1867. Praha 1929; tiež J. Jirásek, Češi, Slováci a Rusko. Praha 1933; K. Kazbunda, Pouť Čechů do Moskvy r. 1867 a rakouská diplomacie. Praha 1929.
[2]    Slovanství v národním životě Čechů a Slováků. Praha 1968. Dějiny česko-ruských vztahů 1770-1917. Praha 1967. F. W o l l m a n, Slavismy a antislavismy za jara národu. Praha 1968.
[3]   V. M a t u l a, t. Štúr a M. F. Rajevskij. Slovenská literatúra 13, 1966, 4, 361-384; V. M a t u l a, M. F. Rajevskij a slovensko-ruské vziahy v 40.-80. rokoch 19. storočia. In: čs. prednášky 1972, zv. 2, 375-385; A. Popovič, X. K. Viktorin a P. A. Lavrovskij. Slovenská literatúra, 1957, č. 3, 395-398.
[4]   A. S. C h o m i a k o v, Stichotvorenija. Praha 1935, predslov V. A. Franceva, XXXV.
[5]   Slovanská politika. Slovan č. 5, 17. júla 1850, cit. podía K. H. Borovský, Politik a novinár, Praha 1956, 329.
[6]   Rusové. 10. júla 1850.
[7]   V. M a t u l a, Ľudovít Štúr i Rossija. In:  Ľudovít Štúr und die slawische Wechselseitigkeit. Bratislava 1969, 361-394.
[8]    0 občine Štúr pravdepodobne čítal článok A. S. Chomiakova O selskich uslovijach. Moskvitjanin 1842, kn. 6, Sob. soč. III.
[9]    Na túto skutočnosť, ako aj na pravdepodobné vplyvy Lelewela a Maciejowského upozornil A. Walicki v sb. Ľudovít Štúr und die slawische Wechselseitigkeit. Bratislava 1969.
[10]  Centr. gos. archiv literatúry i iskusstva, Moskva, f. 10, op. 1 j. chr. 219.
[11]    Dokument y k istoriji slavjanovedenija pod red. B. D. Grekova, Moskva 1948, 25 .
[12]    A. I. Košelov o tom píše v Ruskej besede v článku Šesť nedel‘ v avstrijskich zemljach. Russkaja beseda 1857, kn. 4.
[13]    Pohyby v Rusku. Pešťbudínske vedomosti, 1862, č. 45, 47, 49.
[14]   Deň. 1861, č. 1.
[15]    Národ II. 1865, č. 343.
[16]    Národ II. 1865, č. 343.
[17]    Rus. 1881, č. 11, 19-20.
[18]    Takmer všetky články, ktoré uverejnil Deň v r. 1863 boli venované polemike s propoľským stanoviskom českej žurnalistiky. Deň, č. 36, 38, 47, 50.
[19]    Národní listy 1863, 8.6.1863. Uverejnil ju aj Deň 1863, č. 24 s redakčnou poznámkou I. S. Aksakova, kde vytýkal Palackému, že nevystúpil ostrejšie proti polonofilstvu mladočechov. 0. F. Miller v liste A. J. Paterovi 1863 hodnotí reakciu I. S. Aksakova na Riegrov článok ako "plnú úcty, ale ostrú." LA PNP, poz. A. J. Pa- teru.
[20]    0 reakcii českej verejnosti na články Palackého informuje slavianofilov A. J. Pa-tera v liste N. A. Popovovi. Palackému sa za jeho článok o polskej otázke ako píše Patera "dosti pomluvy od Národních Listu a Boleslavana" dostalo. Gos. bibliotéka imeni Lenina. Ruk. otdel, f. 239, 15/41.
[21]    Oslabenie pozície staročechov pripisuje J. F. S a m a r i n vplyvu "polonizmu". Rus 1881, č. 24.
[22]    I.S. Aksakov V. I. Lamanskému 14. 12. 1864. Inštitút russkoj literatúry Puškinskij dom, 2968, M 8.
[23]    V novinách Deň vyšla Palackého Idea štátu rakouského.
[24]   Rus Pypin o vecech slovanských. Národ 1866, č. 121.
[25]   F. Palacký, Spisy drobné 1. Praha 1898, 366.