A ktoré sú teda kroky podporujúce mier? Tieto:
Prvý krok podporujúci mier: naučiť sa medzinárodný jazyk – esperanto.
Druhý krok podporujúci mier: prestať rozdeľovať ľudí podľa národnosti.
Tretí krok podporujúci mier: prestať rozdeľovať ľudí podľa rasy.
Štvrtý krok podporujúci mier: vzdať sa všetkých ideológií.
Piaty krok podporujúci mier: nájsť si čas na meditácie.

Každý z týchto krokov je v knihe podrobne zdôvodnený a vysvetlený a iste stojí za to sa s týmito zdôvodneniami oboznámiť. Na ilustráciu, úryvok z kapitoly, ktorá sa venuje druhému kroku podporujúcemu mier: prestať rozdeľovať ľudí podľa národnosti: "Ak v sebe postrehnem národnostný koncept, čiže uvedomím si, že Pišta je Maďar, nevšímam si tento koncept. Okamžite po tom, ako si to uvedomím, naň vedome zabudnem. Pišta je Pišta, nie Maďar. Tak prekonávam zlé koncepty a dbám na to, aby zlé koncepty nevznikali. A naopak – snažím sa o to, aby vznikali dobré koncepty, takže podporujem vedomie, že že Pišta je môj priateľ, dobrý sused, jednoduchý človek, ktorý mi nedávno pomohol roztlačiť auto. Tak sa vedome snažím, aby vo mne vznikali dobré koncepty. A keď vzniknú, zdokonaľujem ich, podporujem, aby vzrastali. Takto likvidujem národnostný problém už v zárodku. Tomu sa hovorí správne úsilie. A tým sa nie teoreticky, ale prakticky podporuje mier."

Tých päť krokov smerujúcich k mieru ozaj dáva zmysel, vrátane, na prvý pohľad možno nepochopiteľného prvého (esperanto) a piateho (meditácie) kroku.

Na záver si dovolím odcitovať posledný odsek z knihy:

"Najhoršie, s čím sa človek môže stretnúť, je bezmocnosť, Ak sa na človeka rúti hora, pocit bezmocnosti je horší ako smrť. Ak sa v spoločnosti vytvárajú podmienky na vznik vojny, pocit bezmocnosti človeka paralyzuje. Pokúsili sme sa preto zistiť, či sme voči vojne naozaj bezmocní. Skúmali sme, či môžeme aktívne proti vojne vystúpiť a či môžeme podporiť mier. Pretože už vieme, čo podporuje vojnu a čo podporuje mier, zbavili sme sa bezmocnosti. Ostatné už záleží iba na nás. Každý sa môže slobodne rozhodnúť. Nikto pritom nemusí čakať na to, kedy to ľudia okolo neho urobia. Každý môže povzbudiť mier veľmi účinne okamžite aj sám. Ako sa rozhodne, to však závisí len a len od neho."

Marian Repka túto knihu napísal v roku 1998 ako svoju reakciu na vtedajšie bombardovanie Srbska štátmi NATO. Áno pred 12 rokmi bola v Európe vojna. Ale na Zemi je vojna vlastne takmer nepretržite a aj teraz, hoci sa nás to zdanlivo až tak netýka. Veď nezomierajú naši známi ani blízki … ale iba cudzí a ďaleko. Kto je však cudzí a čo je to ďaleko? Týka sa nás každá vojna a Repkova kniha je aktuálna aj dnes. A o to skôr, ak už vieme, že je rozdiel medzi prímerím a mierom.

Poznámka a zaujímavosť na úplný záver. Kniha je dnes k dispozícii už v druhom vydaní, ktoré je dvojjazyčné slovensko-esperantské:

Marian Repka, Nie sme bezmocní / Ni ne estas senpovaj, Espero 2003