Ako skončila moja snaha učiť sa po maďarsky. O knihe, z ktorej sa ešte nikto po maďarsky nenaučil.
Ladislav Moravík 
10-09-02 
23,819 
Pochádzam z Banskej Štiavnice, viac rokov som následne žil na východnom Slovensku. Pred desiatimi rokmi som sa presťahoval do Nových Zámkov. Neprodpokladal som, že sa raz ocitnem v tomto meste. Bola to viac, menej hra osudu. Túto voľbu som však veľmi privítal. Už od základnej školy ma zaujímala história, osobitne história Uhorska, ktorého Slovensko bolo stáročia nedeliteľnou súčasťou.
Pochádzam z Banskej Štiavnice, viac rokov som následne žil na východnom Slovensku. Pred desiatimi rokmi som sa presťahoval do Nových Zámkov. Neprodpokladal som, že sa raz ocitnem v tomto meste. Bola to viac, menej hra osudu. Túto voľbu som však veľmi privítal. Už od základnej školy ma zaujímala história, osobitne história Uhorska, ktorého Slovensko bolo stáročia nedeliteľnou súčasťou.
Čím viac som sa vnáral do Uhorských dejín, tým viac ma začala fascinovať kultúra, literatúra a tradície národa s ktorým sme spoločne zdieľali všetky vzostupy i tragédie. Postupne som začal, najskôr zo zvedavosti, neskôr so záujmom pomocou slovníka lúštiť nadpisy, názvy miest a titulky článkov, zo starých maďarských máp, či kalendárov. Maďarský jazyk ma uchvátil. Rozhodol som sa, naučiť sa po maďarsky. Bolo to ešte v čase, keď som býval v čisto slovenskom prostredí, v meste nachádzajúcom sa pod Tatrami v Spišskej Novej Vsi. Postupne som navštevoval kníhkupectvá po meste a hľadal učebnicu maďarčiny. Hoci som v meste ponavštevoval všetky predajne s knihami, nikde som nepochodil. Na radu jednej z predavačiek som zašiel do mestskej knižnice. Lenže, ani tam som okrem maďarsko – slovenského slovníka nič nenašiel. Staršia pani, ktorá pracovala v knižnici mi však poradila (internet bol vtedy ešte v plienkach) názov knihy aj autora učebnice maďarčiny pre samoukov. Mal som aspoň základný bod, čoho som sa mohol chytiť.
Podal som si inzerát a dúfal, že sa mi niekto, kto danú knihu má ozve. A naozaj. Asi po mesiaci mi napísal jeden pán z Trnavy a ponúkol na predaj hneď dve učebnice Maďarčiny pre samoukov. Od radosti som bol celý bez seba. Po obdržaní balíka som sa s chuťou pustil do učenia. Postupne som prechádzal lekciami, svedomito som sa učil nové slová, robil si predpísané domáce úlohy. Nie všetkému som žiaľ porozumel, hlavne používať minulý čas mi robilo problém. Chýbal mi učiteľ s ktorým by som mohol konzultovať gramatiku, alebo aspoň niekto , kto by vedel so mnou komunikovať a opravovať ma pri nesprávnej výslovnosti.
Hoci som sa postupne prelúskal celou učebnicou, moje medzery v maďarčine boli nesmierne. Ovládal som síce základné slová, ale ťažko som ich spájal do viet. Neustále som si ich musel v hlave prekladať zo slovenčiny do maďarčiny. Súčasťou učebnice boli aj lekcie z literatúry. Tak som sa naučil životopisy (po slovensky) viacerých maďarských spisovateľov a ich najzákladnejšie diela, tie už boli preložené do maďarčiny. Viem stále spamäti odrecitovať po maďarsky názvy hlavných diel Mikszátha, či Gárdonyiho, ale objednať si v reštaurácii obed, či len obyčajnú kávu by mi robilo problém.
S príchodom do Nových Zámkov som očakával, že už nebudem mať problém sa v tomto jazyku zdokonaliť. Lenže realita ma znovu prekvapila. V jednej z nemenovaných jazykových škôl v našom meste mi povedali, že o kurzy maďarčiny je malý záujem. Prisľúbili otvoriť kurz, ak sa prihlási aspoň osem záujemcov. Žiaľ, „až toľko“ Slovákov sa po maďarsky učiť nechcelo. Preto sa kurz neotvoril. Väčší záujem bol vraj o základy japončiny.
V práci som kolegom, ktorí maďarčinu ovládajú prezradil moju snahu naučiť sa ich materinský jazyk. Ich prvá reakcia bolo začudovanie spojené s otázkami typu: „ A na čo ti to bude?“, prípadne: „Radšej sa uč po anglicky.“ Z môjho odhodlania mi to však neubralo a poprosil som ich, aby ak to bude čo len trochu možné, hovorili v mojej prítomnosti po maďarsky a vety, ktoré mi budú nezrozumiteľné, mi následne preložili. Kolegovia mi to aj prisľúbili, ale po pár minútach sa znovu prešlo do slovenčiny a tak to aj ostalo. Zrejme zo slušnosti voči mne sa snažili hovoriť v reči, ktorej rozumiem. Ich ohľaduplnosť a korektnosť si síce vážim, ale v mojej snahe naučiť sa po maďarsky mi to nepomohlo. Hoci tu žijem, ako som uviedol už pár rokov, moje znalosti maďarského jazyka sú skoro na takej istej úrovni, na akej boli v čase, keď som žil v čisto slovenskom prostredí a učil sa z učebnice, z ktorej sa myslím nikto nikdy po maďarsky nenaučil.
Nechápem, prečo ani v zmiešanom slovensko – maďarskom prostredí nie je snaha ani jednej zo strán o vzájomné zblíženie sa, spoznanie svojich kultúr a jazyka. Nedávno som v istom denníku čítal rozhovor s francúzskou hitoričkou Maurel Blaive, ktorá sa zaoberá spolužitím slovenskej a maďarskej komunity na zmiešanom území v našej republike. V Komárne, kde robila svoj výskum, pri množstve zmiešaných slovensko – maďarských manželstvách bola z rozhovorov, ktoré urobila so študentmi miestnych stredných škôl prekvapená. Zistila, že si väčšina z nich nevedela predstaviť za manžela , či manželku partnera s ktorým by sa doma nemohli rozprávať v materinskej reči, teda po slovensky, či po maďarsky. Paradoxne, mať manžela, alebo manželku z Anglicka by im však neprekážalo.
Dlho som nad touto skutočnosťou uvažoval. K jednoznačnému záveru som sa nedopracoval,. Pomôže mi niekto pochopiť príčinu, prečo je to tak?{jcomments on}